Vysokoškolské kluby boli medzi mladými populárnejšie ako kaviarne Savoy a Grand alebo nočné kluby Jalta a Devín.
Chceli sme sa zabávať, stretávať, robiť nezmyselné veci, ktoré vlastne mali svoj zmysel. Najviac sa chodilo do Véčka na Námestí SNP, ale obľúbená bola aj Mladá garda, Horský park alebo Bernolák.
Vysokoškolský klub, V-klub, čiže Véčko, to bol pojem pre vtedajšiu mladú generáciu, dokonca fenomén. Hoci do klubu mali teoreticky prístup len vysokoškoláci (dokonca sa pri vstupe kontrolovali indexy), chodievali sem aj stredoškoláci a učni. Niekedy aj načierno, cez okná bufetu.
Začiatky Véčka sú spojené so známou postavou, disidentom, recesistom a lobistom Sesim Laukom. Bol veľkým koničkárom. Napriek tomu, že nebol členom strany, mal kontakty na najvyšších miestach.
Do Véčka sa chodilo tancovať, svoju scénu a poslucháčov tu našli všetky významné bítové a rockové kapely, ktoré vtedy na Slovensku (zväčša v Bratislave) pôsobili. Koncertovali tu svetoznáme kapely Beach Boys, Tremeloes, Manfred Mann.
Do V-klubu chodievali aj kapely z Čiech, vystupovali tu džezoví speváci a džezové skupiny, videl som tu napríklad skvelého míma Milana Sládka či šansonierku Hanu Hegerovú.
Véčko v tej podobe, ako som ho poznal, skončilo v roku 1969. Pôvodní véčkari emigrovali a nová spoločnosť, ktorá sem začala chodiť, bola neprehľadná. Nikto nevedel, či nesedí pri stole s eštebákom.
Živá hudba ustupovala do úzadia, pomaly sa začínala éra diska a dídžejov. V New Yorku začínal svoju kariéru DJ Francis Grasso, u nás to bol Števo Anderko, ktorý patril medzi prvých, ktorí sa predstavili vo Véčku. Písal sa rok 1969.
V roku 1964 sem zavítal, ako čerstvý Zlatý slávik Karel Gott. Bol na úplnom začiatku kariéry a popularity a práve získal svojho prvého Slávika (dnes ich má neuveriteľných tridsaťtri). Zaspieval svoj prvý hit Oči má sněhem zaváté, so sprievodom klavíra. Bohvieaký úspech sa nekonal. Ako správny profík vycítil, že s takýmito skladbami nenadchne bigbítom odchované véčkarské publikum. Nasadil ťažší kaliber Zdvorilý Woody. Klasický rokenrol v štýle dvanástky. Bol to nezabudnuteľný zážitok a Gott mal obrovský úspech. Myslím si, že sa mu to podarilo dosiahnuť úprimnosťou prejavu. Diváci pochopili, že ho baví pre nich spievať.
O tom je rokenrol! Jeho vtedajšie vystúpenie ma presvedčilo, že vo vnútri je skutočne rockerom, aj keď zabŕda do iných žánrov.
Nie som žiadnym veľkým obdivovateľom božského Káju, ale jedno mu uprieť nemožno. Stal sa symbolom, ktorý pretrváva veky a režimy, takže v ňom musí byť nejaká skutočná hodnota, či už tým rockerom je, alebo nie... Naposledy som ho videl spievať na Art Filme v Trenčianskych Tepliciach. Je to už pekných pár rôčkov. Sedel s nami pri stole a ochotne debatoval a odpovedal na otázky.
Nedalo mi, aby som sa ho nespýtal, ako to je s jeho rockerstvom. Odpoveď Karla Gotta: Moje začiatky sú spojené s rokenrolom. Elvis, Ray Charles, to boli moje prvé idoly. Dobrý spevák, dokonca i tenor musí dokázať zaspievať všetko, aj rokenrol. Pieseň Dám dělovou ránu (ktorej je spoluautorom – pozn. aut.) je dobrý „vypalovák“... Spomienky na starý dobrý rokenrol v mojom podaní sú na platni Rocky mého mládí. Pustite si ju a uvidíte...
Pokračovanie nabudúce
