Silvia chodí na Železnú studničku denne už takmer deväť rokov. Pozná ju dokonale. „Bývalo tu nádherne, všetko bolo krásne zelené, úzke cestičky. Potom prišli s buldozérmi, prešli hlavné cesty – rozšírili ich. A začali ťažiť, najskôr na jar, cesty sa rozbahnia, sú nepriechodné, a keď sa všetko ako-tak spamätá, na jeseň ťažia opäť.“
Silvia sa zastavuje pri každom rúbanisku – presne vie, kedy plochy vyrúbali a aké stromy tu rástli. Zastane pri obrovskej diere v zemi s priemerom asi štyri metre. „Tu stál obrovský dub, najskôr ho spílili. Potom prišiel niekto s autom a vytiahol peň aj s koreňmi.“ O kúsok ďalej sú obrovské zdravé pne. „Tu boli lipy, pozrite, aké silné, ešte teraz z koreňov vyháňajú prútie. S dcérami sme plakali, keď sme to takto našli.“
Silvia býva pod lesoparkom, chodí sem so svojím psom. Ten bol na Železnej studničke dokonca splodený, narodil sa tu a pochovaný je tu jeho otec vlčiak. Silvia prírode rozumie, vie, ktorý vták práve spieva, podľa pňa určí strom. „Na tomto svahu bola príjemná tôňa, posedávali tu rodinky s deťmi a teraz sa tu pre tento úpek nikto nezdrží,“ stojíme na vrchu ďalšieho „holorubu“. V dôsledku páľavy na holých plochách vraj už vysychajú v lete aj niektoré studničky.
„Tu rástli popri chodníku bazy,“ hovorí, keď sa vraciame späť na Patrónku. „Ľudia si zberali ich plody, ale aj tie vypílili, neviem, čo im prekážalo. Ľudia tie plody nemusia mať, ale čo zvieratá?“
(haj)
