Korzo malo svoje lokálne celebrity, ktoré zvyšok sveta nepoznal. Patrili k jeho koloritu. Nevystupovali v televízii ani sa o nich nepísalo v denníku Pravda. O ich existencii vedeli len Bratislavčania.
Pokúsim sa o nich podať stručnú správu pre budúce generácie, aby sa úplne nevytratili z našej pamäti. Zaslúžia si, aby história na ne nezabudla, lebo svojho času boli jej tvorcami.
Schöne Náci. Uličkami centra a najmä korza sa potulovala postava akoby z iného, minulého sveta. S typickou paličkou a balíčkami zavesenými na gombíkoch fraku. Schöne Náci. Pôvodne cukrársky učeň, neskôr kulisár, pomocník u obuvníka, nosič uhlia. Rodák z Petržalky, vlastným menom Ignác Lamár, bol nevýslovne slušný, prívetivý a dobrosrdečný človek. Patril k neodmysliteľnej klientele mestských kaviarní a vždy elegantný spôsobmi i oblečením dotváral kolorit oddychových miest, parkov a uličiek Bratislavy šesťdesiatych rokov.
Moja mama spomínala, že im pravidelne každú sobotu prášil koberce. Po meste chodil vždy vo fraku a cylindri, s milým úsmevom na perách sa klaňal paničkám aj mužom a rozdával pohodu, radosť a smiech. S ľahkosťou šviháka ako šľachtic zo starých čias pozdravoval najmä paničky trojjazyčne: „Ručičky bozkávam, kezet csokolom, kistihand.“ Rád sa pristavoval pri krásnych ženách, ktoré okrem spevu obdaril slovami „schöne, schöne“.
Odtiaľ zrejme pochádza jeho prezývka. Zvykol stáť a spievať na Zelenej ulici neďaleko Francúzskeho veľvyslanectva. Meno Schöne Náci ho nakoniec dostalo do peknej šlamastiky. Po skončení vojny angažovaných bratislavských nacistov a postupne aj ostatných Nemcov zaistili a ubytovali v zbernom tábore v Petržalke na Kopčianskej. Na prekvapenie tých, čo ho poznali, ocitol sa v zbernom tábore i Schöne Náci. Noví ľudia, ktorí nepoznali vojnové a predvojnové pomery v Bratislave, si vysvetľovali jeho prezývku ako označenie „pekný nacista“. Zabudli, že krstné meno Ignác má nemeckú podobu Náci. Po vysvetlení a prešetrení jeho „politickej činnosti“ milého Náciho po niekoľkých mesiacoch prepustili. Po tejto nepríjemnej skúsenosti sa stal „Pekným Ignácom“. Neskôr, keď sa pomery skonsolidovali, bol z neho znovu „Schöne Náci“.
Neodmysliteľný obyvateľ Bratislavy navštevoval cukráreň Stürzer na Sedlárskej ulici, Mayer na Hlavnom námestí a Myšák na Štúrovej ulici, kde za svoj neopakovateľný spev typickým trasľavým hlasom dostával zadarmo vychýrené bratislavské krémeše, niekedy aj čiernu kávu. V spomienkach Bratislavčanov zostal tento dobrák v čiernom obleku, bielej košeli s motýlikom, rukavičkami, tenkou paličkou, kvetmi a malými balíčkami navždy zapísaný.
Spomínané balíčky mal obviazané strieborným motúzom, často ich striedal a nikto nevedel, čo ukrývajú. Správal sa kultivovane a každý ho mal rád. Pamätám si, že záver života trávil v starobinci v Lehniciach. Zomrel 23. októbra 1967. Po takmer štyridsiatich rokoch po smrti sa Schöne Náci opäť vrátil do rodnej Bratislavy. Vďaka Spoločnosti Ferdinanda Martinenga boli jeho pozostatky prevezené z Lehníc a sú uložené na Ondrejskom cintoríne.
(Krátené)
Pokračovanie nabudúce
