Pamiatky poroby
Česi považovali Maďarov v Bratislave a všetko maďarské prinajmenej za podozrivé alebo protištátne. Hlavným dôvodom boli istotne nie priaznivo naklonené politické udalosti v Maďarsku, vojenské vpády maďarských vojsk na Slovensko, vyhlásenia politikov či náklonnosť obyvateľstva k Budapešti. Prispievala k tomu propaganda šírená zahraničnou tlačou, ale aj letáky zhadzované na mesto z maďarských lietadiel alebo vylepované, či rozširované agentmi.
Letáková propaganda bola zrejme účinná a obľúbená, lebo takú istú antipropagandu zahájila aj československá vláda. Ulice mesta boli oblepené letákmi, plagátmi, oznamami, tabuľami.
V roku 1921 sa napríklad rozvírila aféra okolo letákov, ktoré rozširovali bratislavský lekárnik a učiteľ: obsahovali nápisy „Slováci! Zobuďte sa! Felvidékiek! Ébredjetek!“ a symbolickú kresbu, na ktorej sa Slovensko (Oravský zámok a traja Slováci v krpcoch) s nádejou pozerá na Maďarsko (svätoštefanská koruna a trúbiaci hortyovský vojak).
V atmosfére nedôvery sa v československých očiach zdali politicky nepriateľské aj kaviarne, lebo sa tam stretávajú „agenti Budapešte“ a sú „hlučné na spôsob Viedne a Budapešte“.
Sťažnosti boli aj na cigánske muziky a ich „iredentistický“ repertoár. Ohradzovali sa proti tomu, že vraj celý večer museli počúvať len maďarskú sentimentalitu, noty, v ktorých Maďari preciťujú túžbu za strateným časom. Výhrady boli i voči tomu, keď sa k maďarským melódiám spievali slovenské texty.
Ale najväčšou prekážkou boli pamätníky. „Odstraňte památky poroby“, napísal Bratislavský denník v marci roku 1920. „Vidí-li zdejší občan, že vrcholné výjevy maďarského velikášství, vtělené ve stavby a pomníky, trvají nezměněně i za nové éry, po převratu, neuvědomuje si anebo aspoň velmi často na chvíli zapomíná, že duch veřejného života dnes musí směřovati jinam, do Prahy, než dřívě, kdy směřoval do Pešti.“ V takto vyhranenom postoji zavadzali viaceré pamätníky.
Prvým krokom bolo ich zabednenie, čo sa vysvetľovalo ako ochrana pred zničením: „Sekretariát pro ochranu uměleckých památek dal zdejší sochy Marie Terezie a Petöfiho opatřiti dřevěnným obalem před případným poškozením. O sochách rozhodnuto bude podle Saintgermainské smlouvy.“ Aj pomník J. N. Hummela bol zabednený: „Hummel aby nesezelenal, Petöfi aby nesčernal a Marie Terezie aby pro císařskou dekoltáž nenastydla.“
Chránili ich vraj pred zimným počasím „tak ako všude jinde ve světe“. Ohrozená bola aj veža Kostola sv. Martina: „Na zdejším Dómu tkví se dodnes symbol nejvyšší státní maďarské myšlenky, svatoštěpánská koruna. Dosud nenapadlo nikomu z těch, kdož nesou zodpovědnost, aby ji odstranil nebo zakryl.“
Súsošie Márie Terézie, ktorú starí Prešpuráci milovali pre jej náklonnosť k mestu, stálo na dnešnom Štúrovom námestí od roku 1897. Nebolo symbolom poroby, ale pripomienkou slávnych korunovácií v meste, holdom kráľovnej.
Pokračovanie nabudúce
Autor: Daniel Luther
