Horolezectvo si vyžaduje najmä šikovnosť a skúsenosti. Základy tohto športu sa dajú naučiť na prírodných skalách v Bratislave i v jej okolí.
FOTO – INTERNET
Horolezecký klub Filozof – vysokoškolský klub Filozofickej fakulty Univerzity Komenského – je najväčším z približne pätnástich horolezeckých klubov v Bratislave. Združuje okolo tristo horolezcov, medzi ktorými sa nájdu i reprezentanti, Martin Heuger či Katka Fickuliaková. „Sme vysokoškolský klub a aj my sa boríme s nedostatkom peňazí. Čoho máme dostatok, to sú záujemcovia o horolezectvo,“ povedal nám predseda klubu Michal Mižičko.
Špecifikom vysokoškolských klubov je, že sa v nich členovia stále vymieňajú. „Každý rok máme okolo šesťdesiat nováčikov. Keď sa naučia základy, prípadne skončia školu, odchádzajú do iných miest a klubov.“
Horolezecký klub Filozof je známy najmä tým, že ako jediný bratislavský klub sa intenzívne venuje výcviku nováčikov. „Za 25 rokov sme si vypracovali najlepšiu metodiku prípravy mladých. Za rok máme asi 20 praktických cvičení a každý týždeň jednu prednášku. V júli ukončia výcvik teoretickým a praktickým testom. Za svojich zverencov cítime zodpovednosť, bez úspešného absolvovania testu nenecháme nikoho ukončiť kurz. Ide nám v prvom rade o bezpečnosť.“
V Bratislave je dosť vhodných miest
Napriek tomu, že sa Bratislava nachádza v rovinatej oblasti, v okolí je množstvo cvičných skál – skaliek. Využívajú sa hlavne na tréning. „Náročnosť lezenia na skalkách je menšia, na zdolávanie vysokých skál v horách by skalkári zrejme nestačili,“ vysvetľuje Michal Mižičko. Medzi tréningové miesta v meste patrí tunel, kde sa lezie nielen na jeho stenu pri vchode od nábrežia, ale aj na skale za panelákmi, ktoré stoja vedľa neho. Na nábreží sa ako cvičná stena využíva aj múr židovského cintorína. Ďalším cvičným miestom je skalka pri Technickom skle v Dúbravke, ale takýchto miest je viac – Pajštún, v smere na Pezinok Zochova chata, Kukla, smerom na Záhorie Sološnica, Plavecký hrad a Kršlenica. Tá sa považuje za najťažšiu skalku na Slovensku. „Vznikla tak, že sa tu prepadla jaskyňa. Tým sa vytvorilo veľmi dobré tréningové miesto. Lezie sa tu takmer dvadsať metrov v previse, teda dolu hlavou.“
Najnovšou módou sú umelé steny
Veľký boom majú umelé steny, ktoré sa však budujú skôr na komerčné účely a nemôžu plnohodnotne nahradiť tréning na prírodných skalách. Pre ortodoxných horolezcov však takéto lezenie nie je príliš lákavé. „Ako tréningový prostriedok sú umelé steny ideálne, ale zmysel horolezectva je pobyt v prírode. Mnoho ľudí odrádza od pobytu v horách najmä myšlienka na veľkú fyzickú záťaž či riziko pádu. V horolezectve ide najmä o skúsenosť, sila je druhoradá. Neskúsený silák nevylezie to, čo skúsený, hoci slabší horolezec. Dôležitá je aj odvaha, i keď horolezci sú nesmierne opatrní. Všetko riziko je vopred vykalkulované. Samozrejme, vzniknú situácie, keď sa musí riskovať. Vtedy je dôležité dobre sa istiť lanom, snažiť sa eliminovať nebezpečenstvo na únosnú mieru, prinajhoršom sa horolezec pri páde iba pohojdá na lane.“
Horolezcov často obviňujú, že v národných parkoch ničia prírodu, rušia zvieratá či robia neporiadok. „Vždy sa vyskytnú výnimky, ale nemôžeme podľa nich hodnotiť všetkých. Horolezci si prírodu vážia a určite to nie sú oni, kto ju ničí,“ dodal Michal Mižičko.
JURAJ KUŠNÍR
