Kultové, posvätné miesta spojené so šesťdesiatymi rokmi. Niektoré dodnes pôsobia svojou silnou atmosférou a sú hlboko späté s naším životom v minulosti.
V Bratislave bolo takýchto zaujímavých miest veľmi veľa.
Bratislavské korzo. Na úvod trocha histórie. V devätnástom storočí keď začalo vznikať bratislavské korzo, chodilo sa len po Hviezdoslavovom námestí. Promenáde dominovala socha od Viktora Tilgnera. V roku 1904 Hummela nahradil Sándor Petöfi (po ktorom bolo námestie neskôr pomenované). Od sochy až po Rybné námestie sa tiahli aleje stromov ohraničujúce chodníky určené pre korzujúcich Bratislavčanov. Na promenáde ste si mohli pochutnať na bratislavských rožkoch – bajgloch, z pekárne pána Scheuermanna alebo zájsť na kávu do niektorej z mnohých kaviarní. Napríklad do Sensation – Szenzáció, v ktorej dnes sídli kaviareň Korzo.
Neskôr, na prelome storočí sa promenáda rozšírila z Hviezdoslavovho námestia po Rybársku bránu, Sedlársku a Michalskú ulicu. Ku korzovaniu neodmysliteľne patrila návšteva cukrárne, najvyhľadávanejšími boli Mayer na Hlavnom námestí a Stürzer na Sedlárskej ulici.
Pre Bratislavčanov korzo vždy znamenalo promenádu a najsamozrejmejšie miesto stretnutí. Budúci maturanti tu mali vystavené tablá, ktoré boli v tom čase veľmi striedme. Naše fotky sme museli vymeniť, lebo súdružka riaditeľka rozhodla, že vtedy moderné páskované košele sú neprípustné. Korzo sa stalo bratislavskou legendou pre generáciu šesťdesiatych aj sedemdesiatych rokov. Bola to spontánna riava mladých ľudí, homogénny tok, pred ktorým sa nedalo uniknúť. Stretávali sa rôzne skupiny mládeže, športovci, kulturisti, vysokoškoláci, stredoškoláci a bigbiťáci.
Stačilo byť mladý a mať dosť voľného času. A to sme mali. Prechádzali sme bezcieľne hore-dolu, debatovali, klebetili, navzájom sa vychvaľovali, kto koho zbalil, pretriasali sa problémy, príbehy. Viedli sme siahodlhé debaty o babách a milostných dobrodružstvách. Nepamätám sa, že by sme sa niekedy bavili o politike.
Korzo malo svoje figúrky, tzv. korzové typy, o ktorých sa rozprávali legendy. Svoj revír tu mali známi korzoví opaľovači, ktorí nadväzovali nové známosti, predvádzali sa v novom, podľa možnosti netradičnom oblečení alebo nezvyčajných a avantgardných doplnkoch.
Patrilo k bontónu párkrát sa prejsť s najnovšou platňou pod pazuchou, s nedbalo poodhaleným názvom vychýrenej skupiny, a úspech bol zaručený. Dohadovali sa tu aj prestupy medzi kapelami. Dôvody boli rôzne, napríklad krajšie baby, čo sa motali okolo danej kapely. Niektoré skupiny mali možnosť hrať na Západe (v baroch), takže ich členovia zažili konfrontáciu skreslenej komunistickej propagandy so skutočným obrazom „zahnívajúcej spoločnosti“.
Život na korze bol možnosťou odreagovať sa od všadeprítomnej oficiálnej politiky vládnucej strany, bojovať proti pretvárke a farizejstve starších generácií. Zároveň bol obľúbeným loveckým revírom policajtov, príslušníkov Verejnej bezpečnosti, ktorí sem šli pri svojich nárazových kontrolách na istotu. Vždy sa našiel niekto, kto mal dlhé vlasy, odtrhnutý rožtek strán dvanásť a trinásť v občianskom preukaze, zicherku... A naháňanie a strihanie vlasáčov a pokutovanie za poškodený občiansky preukaz akosi tiež patrilo ku korzu.
Pokračovanie nabudúce
