MDŽ. Namiesto Dňa matiek sme mali Medzinárodný deň žien, ktorý vďaka svojej všeobecnej popularite pretrval až dodnes. Zlé jazyky tvrdia, že termín ôsmy marec bol zvolený preto, že práve v tento deň sovietska armáda oslobodila hydináreň v Cíferi. Neverím tejto historke, myslím si, že sviatok vznikol z iniciatívy sovietskych mužov, aby si mohli zadarmo vypiť. Treba priznať, že šlo o naozaj veľmi obľúbený sviatok.
Oslavy sa konali sčasti v rámci pracovnej doby, odborári kúpili všetkým ženám vo veku od pätnásť do sedemdesiat rokov po kvetinke a keď bolo dosť peňazí, obdarúvalo sa aj froté uterákmi. Všetci, aj my chlapi, dostali obložený chlebíček a ponúkal sa alkohol. O hodinu už bola zábava v plnom prúde, končila sa až v neskorých nočných hodinách.
Oslavy v pracovnom čase. Možno sa to zdá buržoázii neuveriteľné, ale oslavy narodenín, menín a rôznych jubileí v pracovnom čase patrili k základným vymoženostiam socializmu. Zákonník práce na rozdiel od toho dnešného to vyslovene nezakazoval. Oslávenca to obyčajne vyšlo na nemalé peniaze. Domov si potom priniesol rôzne nepotrebné darčeky. Osobitnou kapitolou boli oslavy jubileí nadriadených, čo bola možnosť vidieť ich v životnej veľkosti a podnapitom stave.
Oslavy Deda Mráza. Dedo Mráz nahradil Ježiška. Prišiel k nám z Východu a na cestu mu tiež svietili hviezdy, a nielen jedna betlehemská. Bolo ich viac a všetky boli červené. Umiestnené na továrňach, stavbách, šachtách, hutiach, ba i lokomotívach. Radostne hlásali, že všetci oteckovia a mamičky splnili plán a bude na darčeky pre dobré detičky. Čím viac bolo žiarivých hviezdičiek, tým radostnejšie boli naše sviatky, ktoré sa stali sviatkom radostnej oslavy splnenia úloh našej celoročnej práce. Niektorým z toho po chrbte behal mráz, ale prispôsobili sa. Východný blok oslavoval príchod Deda Mráza.
O Vianociach sa nehovorilo. Dedo Mráz, starec vezúci sa na saniach s trojzáprahom bielych koní, so svojou vnučkou Snehulienkou, ktorá sedela vedľa neho, oblečená v bielom kožúšku ušitom z hranostajov, prichádzali až z Čukotky. Za ženu mal samotnú zimu. Väčšinou prichádzal oknom. Jedna z riekaniek mi utkvela v pamäti:
Prišiel Dedo Mráz,
prdol jeden raz,
prdol dva razy,
bolo po mraze.
Profesia Deda Mráza bola veľmi obľúbená a vynášala. Známym Dedom Mrázom bol aj Július Satinský, ktorý v čase, keď mal nútený dištanc, venoval sa tejto bohumilej činnosti. Za jedného Deda Mráza zinkasoval päťsto korún, čo bol nemalý peniaz. Nemal Snehulienku ani záprah koní. Povypytoval sa detí, ako sa po celý rok učili, pridal zopár riekaniek alebo piesní a odchádzal autom v kostýme Deda Mráza ďalej, obšťastniť čakajúce deti.
Oslava sovietskych železníc.
Na Šancovej ulici bola umiestnená veľká neónová reklama, ktorá sa tiahla cez celý dlhý činžiak. Žiarila do noci a Bratislavčanov informovala o vysokej kvalite sovietskych železníc: Sovietske železnice – náš vzor. Každý deň som tadiaľ prechádzal, takže sa mi vryla do pamäti. Je to podobné ako s tým goebelsovským „stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou“.
Naozaj som tomu uveril. Keď som cestoval naším československým vlakom a niečo nefungovalo, oneskoril sa alebo bol špinavý, v duchu som si pomyslel, že v Sovietskom zväze by sa to stať nemohlo. Čoskoro som kvalitu sovietskych železníc okúsil na vlastnej koži.
Pokračovanie nabudúce
