Prvý máj a iné oslavy
Lunapark v Petržalke. Kroky Bratislavčanov po skončení prvomájového sprievodu dlhé roky smerovali do lunaparku na petržalskej strane Dunaja. Tu sa tancovalo, jedlo a pilo. Bolo veselo a plno. Hlava na hlave. Pekné dievčatá sa len ťažko predierali davom ľudí. Zišla sa tu celá Bratislava.
Tancovalo sa na otvorenom parkete, väčšinou tu hrávali závodné dychovky, ale našiel sa už aj bigbít. Samozrejme, my mladí sme nevysedávali pri dychovke, dávali sme prednosť bigbítu alebo atrakciám lunaparku. Na strelnici bolo možné pri dobrej muške získať papierovú ružu alebo chlpatú opicu pre svoju nežnú polovičku. Okrem rozheganých kolotočov, labutí, vlnovky, strelnice v maringotke tu bol aj strašidelný dom. Raz som sa odhodlal tam vstúpiť. Vozík zaliezol dovnútra, potom sa ozval strašný krik, vybehol chlapík a kričal: „Ja sa na to vys..., vozík mi prešiel po nohe.“
Vedľa atrakcií stáli stánky s cigánskou, údenou klobásou, cukrovou vatou, predávali sa tu čačky-mačky, nepravé zlaté prstene.
VOSR. Toto výročie sme poctivo oslavovali každý rok v novembri, keď sa konal aj Mesiac československo-sovietskeho priateľstva. Pri tej príležitosti sa našim vedcom údajne podaril vrchol vedecko-technického pokroku: odfotografovali Mesiac z druhej strany...
Začínalo sa lampiónovým sprievodom, boli rôzne druhy: okrúhle aj harmonikové. Na dne lampióna boli pliešky, ktoré slúžili na uchytenie sviečky. Technicky založení si vyrobili lampióny na baterky a namiesto sviečok používali žiarovky. So zapálenými lampiónmi sme kráčali od Štefánikovej ulice k Starému mostu, kde bol slávnostný ohňostroj ako symbol výstrelu z Aurory.
V škole do nás hučali, že signál k revolúcii dal krížnik Aurora. V skutočnosti išlo o malé nedorozumenie. Pravda je taká, že loď Aurora bola práve zakotvená v dokoch a nemohla strieľať, takže obrana paláca sa nekonala, lebo ženský pluk, ktorý ho strážil, sa vzdal hneď po prvom výstrele. Tá strela, ktorá sa stala symbolom revolúcie, bola fiktívna.
V živej pamäti mám aj posedenia pri samovare spojené s recitáciou básní. Každý musel doniesť z domu niečo, čo pochádzalo zo ZSSR. Spolužiaci priniesli matriošky, taniere, lyžice a minisamovary. Ja som mal voňavku Duch z Moskvy vo flakóne v tvare Kremľa. Mama ju dostala ako úplatok a nevedela, čo s ňou. Volali sme ju Smrad z Moskvy.
Všetci ju chceli ovoňať, nedopatrením padla na zem a rozbila sa. Tú vôňu (smrad) sme potom v triede cítili ešte najmenej pol roka.
Na veľkú radosť filmových fanúšikov začiatok novembra znamenal aj zvýšený výskyt sovietskych filmov vo všetkých kinách, ktoré divákov tak unavili, že koncom mesiaca sa už nehralo, lebo sa nepredalo ani päť lístkov, čo bol minimálny počet. Vlastne stále sa oslavovalo niečo sovietske počínajúc dňom sovietskeho zdravotníctva a končiac dňom tankistov.
O vysokej kvalite sovietskeho zdravotníctva som sa presvedčil na zájazde Vlakom družby do Moskvy. Pri menšom zranení nohy sa ma lekár moskovskej baľnice po ošetrení spýtal, či som dostal v nedávnom čase protitetanovú injekciu.
Po zápornej odpovedi zakričal na sestričku: „Marusja, davaj injekciju.“ Ani som sa nenazdal a už som bol zaočkovaný injekciou s hrubou ihlou, ktorá ležala pohodená na skrini. Pravdepodobne už predtým poslúžila mnohým spokojným sovietskym pacientom.
Pokračovanie nabudúce
