Filmfórum. Kontraktačné Filmfórum prebiehalo v Brne v rámci veľtrhu. Bola to prehliadka filmov, ktoré sanedostali do bežnej distribúcie. Tu sa vlastne vyberali filmy na zakúpenie do distribúcie. Na jeden deň sa táto akcia presťahovala aj do Bratislavy. Celých dvadsaťštyri hodín sa v kine Hviezda premietali zahraničné filmy so simultánnym prekladom. Rad sa tiahol až po kino Tatra. Filmy ako Pekelní jazdci s Petrom Fondom alebo Frankenstein s Petom Cushingom boli vynikajúce.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
Horšie to bolo s prekladom. Prekladateľ sedel na balkóne medzi divákmi a monotónnym hlasom prekladal dialógy. Predávkovaný filmami vyrábal niekedy nelogické vety, navyše bol päť minút pozadu. Namiesto hair počul air, namiesto freak počul prick. Pre tých, čo trochu rozumeli po anglicky, to bola dobrá zábava, pre tých, čo nerozumeli, bol dej filmu nerozlúštiteľným rébusom.
Hradný amfiteáter. Kultovým miestom filmového umenia bol hradný amfiteáter. Rozprestieral sa priamo pod oknami Bratislavského hradu a zmestilo sa sem niekoľko tisíc divákov. Obrovské plátno prírodného kina spolu s javiskom sa týčili pred budovou bývalých hradných kasární. Pred filmovými projekciami vystupovali bigbítové skupiny - pred tisícovým davom. Akustika bola mizerná. Do reproduktorov išiel len spev a slabé aparatúry neboli schopné utiahnuť taký veľký priestor. Získať dobré miesto nebolo jednoduché. Niektorí prichádzali už poobede, rozložili deky, počúvali hudbu, hrali karty a držali fleky. Tí, ktorým sa neušlo miesto, sedeli na stromoch a múroch Hradu.
V amfiteátri prebiehal aj Filmový festival pracujúcich. Okrem sovietskych filmov sme v rámci neho videli niektoré skvosty talianskej, francúzskej, ba i americkej produkcie. Filmy ako Sedem statočných, Križiaci, Rocco a jeho bratia mám spojené s týmto kinom. Tu som videl prvý širokouhlý film Na východ od raja s Jamesom Deanom.
Po skončení premietania sa davy pracujúcich rútili úzkymi uličkami podhradia. Staré domy, ktoré lemovali cestu z hradu, boli v dezolátnom stave. Väčšina z nich stála už len silou vôle a podopierali ich hrubé fošne. Nikomu to neprekážalo. Boli sme celí bez seba, že sme videli farebný širokouhlý film. Život zostal klasický, čierno-biely a domy podopierali dosky...
Najväčší nátresk bol na premietaní filmu Sladký život, každý bol zvedavý na sexbombu Anitu Ekberg a najmä na scénu, v ktorej sa kúpe vo fontáne di Trevi v Ríme. Mňa ako romanticky založeného človeka táto scéna fascinovala. Odvtedy som túžil zažiť niečo podobné, ale bratislavské fontány sú v lete väčšinou bez vody a v zime, keď už sú plné vody, zasa zamŕzajú. Neostáva nič iné, len sa nakoniec vybrať do Ríma.
Pokračovanie nabudúce
