Kiná našej mladosti sú už minulosťou. Nahradili ich multiplexy v obchodných centrách. Postupne zmizli zo sveta kiná Dukla, Pohraničník, Hviezda Praha, Liga, Ymca, Slovan, Metropol, Mier.
Hviezda bola zbúraná, ostatné sa zmenili na obchodné domy, banky, divadlá a ostali len spomienky na úžasné filmové zážitky. Možno je prirodzené, že multiplexy s dokonalým zvukom a kreslami valcujú staré kiná s vŕzgajúcimi sedadlami a zle vetranými sálami. Je mi však smutno za malými kinami. Viem, že kvalita obrazu a najmä zvuku je neporovnateľná s dnešnými, ale v malom kine sa spájala komorná atmosféra obývacej izby, prítmia kinosály a vrčania premietačky.
Občas sa na plátne mihol tieň nedočkavca, ktorý prebehol cez premietací lúč, zašušťal obal z cukríkov alebo zaznel smiech v nevhodnej chvíli. Keď prechádzam okolo bývalých kín, stále podvedome hľadám tie velikánske kreslené plagáty, ktoré avizovali filmové novinky. Nostalgia je nebezpečná...
Veci sa menia (niekedy k horšiemu, niekedy k lepšiemu), plač za zašlými časmi je len prezlečeným plačom za tým, že už nie sme mladí. Ostáva len dúfať, že napriek multiplexovému boo〜mu prežijú aspoň niektoré jednosálové kiná našej mladosti.
Kino Čas. Nachádzalo sa na Poštovej ulici a premietalo nonstop a program sa opakoval – vari po dvoch hodinách. Pásmo krátkych filmov, na začiatku žurnál čiže týždeň vo filme, na konci groteska a medzitým všeličo. Niekedy to bola nuda, rôzne populárno-vedecké filmy, prípadne filmy o budovateľských úspechoch, ale vydržali sme, čakali sme na vytúženú grotesku.
Premietanie sa začínalo ráno o deviatej a končilo sa o deviatej večer.
Podobne ako v kine Praha, aj tu niekedy doobeda prebiehali razie na záškolákov a flákačov. Strávil som v tom malom kinečku v suteréne dnes už neexistujúceho hotela Palace veľa hodín.
Nemé grotesky ma fascinovali: veselé až komické rozprávanie alebo krátky príbeh so skarikovanými postavami a dejom plným zvratov. Chaplin, Frigo, Larry, Lupino, Laurel a Hardy – to boli idoly môjho detstva. Veľmi na mňa pôsobili najmä bitkárske scény od nevinného fackovania až po šľahačkovú vojnu. V Čase stál lístok korunu dvadsať a ak mal človek výdrž, mohol tam stráviť celý deň. Kino Čas už neexistuje. Skončila sa éra skvelého žánru – hranej nemej grotesky.
Filmový klub. Ponuka v kinách nebola príliš pestrá. Jednostranne boli uprednostňované filmy zo ZSSR. Filmoví fanúšikovia sa iba z filmových časopisov mohli dozvedieť, čo vo svete letí.
V roku 1963 vznikol v Bratislave filmový klub, ktorý sa usiloval oživiť repertoár archívnymi i klasickými dielami filmovej produkcie.
Tak sme mali možnosť vidieť Ingmara Bergmana, Sergeja Ejzenštejna alebo veselohry Charlieho Chaplina, ale aj významné snímky z histórie československej kinematografie, medzi nimi prvé filmy Jana Kříženeckého, Jánošíka Martina Friča, ako aj desať najlepších filmov sveta podľa bruselskej ankety. Filmový klub bol veľmi obľúbený a bol problém sa tam dostať.
Pokračovanie nabudúce
