Pred každým filmom sa premietal filmový týždenník, nazývaný žurnál. Politicky bolo treba vplývať všade, aj v kine, navyše po našom žurnále nasledoval aj filmový spravodajský týždenník zo sovietskej produkcie. My ako správni rockeri sme chodili do kina zásadne až po žurnáloch.
V kine Dukla mali širokouhlé plátno, tu sme videli Lietajúci Clipper, nemecký dokument s plachetnicou v hlavnej úlohe.
Vo Hviezde sa premietali filmy pre novinárov v predstihu, skôr ako sa dostali do filmovej distribúcie. Mali sme spolužiaka menom Blanár, jeho mama bola vedúcou kina a on nás tam vždy nejako dostal.
Tu sme videli filmy ako Prázdniny pána Hulota v hlavnej úlohe s Jacquesom Tatim, ktorý bol predchodcom Louisa Funesa, a Formanove Lásky jednej plavovlásky, prvý československý film s posteľovými scénami.
V kinách bývalo nabité, najmä keď sa hral americký, francúzsky alebo taliansky film, a diváci lapali po „lufte“.
Vydýchaný vzduch neosviežil ani voňavý „ozón“, ktorý uvádzačky počas premietania striekali z pumpičiek.
Najviac nás lákali mládeži neprístupné filmy. Veková hranica pre neprístupné filmy bola pätnásť rokov.
Bolo to kruté. Stačilo, aby sa vo filme milenci dvakrát pobozkali, a už bol mládeži neprístupný. Vyrábali sa rôzne preukazy s falšovaným dátumom narodenia, takže uvádzačky každého kontrolovali ako divé. Vedelo sa, že najlepšie bolo ísť na neprístupné filmy do kina Praha, ktorý bol hneď vedľa kostola milosrdných bratov. Mľandravé uvádzačky odtrhávali ústrižky zo vstupeniek dolu na širokom schodišti vo vstupnej hale. Jedna z nich bola dokonca poloslepá.
Stačilo sa postaviť na špičky. V Atlone bolo možné dostať sa pred predstavením po bočnom schodišti na prvé poschodie zo záchoda. Čakali sme v smrade na začiatok predstavenia a potom sme sa nenápadne prešuchli do tmavej sály.
Tam už boli usilovné a uvedomelé uvádzačky (pravdepodobne zaslúžilé členky strany), ktoré mali na srdci bezúhonnosť mladej generácie.
Boli také zlomyseľné, že cez prestávku medzi žurnálom a filmom pohľadom kontrolovali rady, či neodhalia niekoho pod prípustným vekovým minimom.
Kto sa nestačil skryť, vystavil sa strašnej hanbe. Uvádzačka sa nerozpakovala nahlas na neho zakričať a za všeobecného veselia prítomných ho za golier vyviesť von.
Zvláštne zážitky mám spojené s kinom na Hviezdoslavovom námestí. Bola to prvá kinosála v Bratislave. Za našich mladých čias sa kino volalo Stalingrad, neskôr Kino mladých, z ktorého napokon ostal názov Mladosť. Pre nás to však vždy bola „blcháreň“, lebo v čalúnení sedadiel žili napriek posypu DDT tisíce bĺch. V kine po stranách boli na skle namaľované výjavy z ruských rozprávok.
Tak ako sme nenávideli sovietske filmy, tak sme milovali ich rozprávky. Na filmy ako Čarodej Karamor, Sadko, Malý Muk, Kamenný kvietok alebo Gulliverove cesty sa nedá zabudnúť.
Aj keď Gulliver v sovietskom podaní bojoval za práva pracujúceho ľudu, bol to film, ktorý nás ako deti zaujal. Vtedy sme ešte nevedeli, že na druhom konci sveta existuje nejaký Walt Disney a tiež robí dobré rozprávky. Dodnes neviem, kto od koho čo odkukal.
Pokračovanie nabudúce
