Prvé dni v Prešporku
Novým vládnym komisárom mesta sa stal župan Prešporskej stolice Samuel Zoch, ktorý bol prvým predstaviteľom a vykonávateľom československej moci v meste. V Primaciálnom paláci prevzal úrad od Zoltána von Jankó.
Zástupcovia mesta, dôležitých inštitúcií a spolkov mu vyjadrili lojalitu. Ministrovi Vavrovi Šrobárovi napísal:
„Piateho v nedeľu do môjho bytu v hoteli sa len tak hrnuli návštevy. Všetko ma uisťovalo o tom, s akou radosťou prijímajú československé vojsko. Hlavne Nemci prízvukovali, že im donášame slobodu takú, o akej sa im ani nesnívalo.“
Optimizmus mu dodávala aj zatiaľ priaznivo naklonená miestna nemecká tlač. Príchod legionárskeho vojska bol nazvaný oslobodením od tiesnivej neistoty a anarchistických pomerov a robotnícke udalosti, ktoré tomu predchádzali, tragédiou a nevydareným pokusom o diktatúru zo strany sociálno-demokratickej menšiny.
Predsedom tejto najsilnejšej strany bol Paul Wittich a opieral sa o početné internacionálne robotníctvo v meste. V prvých dňoch svojho úradu Samuel Zoch zaznamenal: „Jediná grupa, ktorá sa voči nám nepriateľsky správa, sú Wittichovi nemeckí a maďarskí socialisti.
Na toto sme ináče boli pripravení, lebo Wittich so svojou červenou gardou vládol v posledné časy nad celým mestom a môj maďarský predchodca nerobil nič inšie, ako plnil jeho rozkazy.“
Už 4. januára 1919 vyvesili v uliciach mesta plagáty s vyhlásením župana o prevzatí moci, v ktorom sa poďakoval za vrelé prijatie a upozornil, že bude s najväčšou prísnosťou postupovať proti nepriateľom československého štátu. Nariadil, že úradnou rečou na území Slovenska je „výlučne reč slovenská a tam, kde bývajú Neslováci, sa môže úradovať aj v nemeckej a maďarskej reči“. Znelo to ústretovo.
Prešporskí Nemci a Maďari však ostro nesúhlasili so začlenením do nového štátu. Boli proti zániku monarchie, československý štát nechceli a tak sa všemožne snažili, aby mesto zostalo v hraniciach Maďarska.
Ešte pred 28. októbrom 1918 podpísali zástupcovia „všetkých autonómnych orgánov a korporácií mesta“ rezolúciu, v ktorej sa okrem iného uvádza: „Mesto Pozsony je od svojho vzniku bez prerušenia organickou súčasťou Uhorska; dlhý čas bolo hlavným mestom krajiny; v dejinách maďarského národa plnilo dôležitú úlohu; bolo jedným z centier vedeckého, literárneho a umeleckého vývoja krajiny, patriaceho všetkými nitkami svojej kultúry k Uhorsku.“
Nemeckí mešťania ešte zdôrazňovali, že mesto bolo založené a rozvinuté uhorskými Nemcami. Počas jari 1919 sa upokojovali, že mierové rokovania v Paríži, kde sa rozhodovalo o osude Uhorska, sa ešte neskončili.
Demarkačnú líniu na Dunaji nepovažovali za definitívne hranice. Verili, že na základe sebaurčovacieho práva národov sa uskutoční plebiscit, ktorý jednoznačne vyhrajú a vrátia sa do lona maďarského štátu. Veď v meste tvorili veľkú väčšinu: k nemeckému alebo maďarskému materinskému jazyku sa v roku 1910 prihlásilo vyše 82 percent občanov. K žiadnemu referendu však nedošlo.
Pokračovanie nabudúce
Autor: Daniel Luther
