Vzhľad Bratislavského hradu v čase,
ku ktorému sa viaže táto povesť.
Podobizeň Žigmunda Luxemburského
ale aj z Čiech a Moravy. Žigmund ich pozval v nádeji, že od nich vyhrá mnoho zlata. Uchádza sa o uhorskú korunu a to stojí veľa peňazí.
Už dlhé hodiny si Žigmund utiera pot z čela a zlato namiesto toho, aby putovalo k nemu, odteká opačným smerom. Hostia naňho pokukujú posmešne, myslia si, len prehraj, večne zadĺžený markgróf! Hej, taká ide o ňom povesť.
Tajomná veštica
Žigmund vlial do seba víno, keď sa zrazu k nemu naklonila krásna deva. „Pane, ukáž mi svoju dlaň!“ Chvíľu na ňu hľadel, potom však natiahol chvejúcu sa ruku. „Pestrý osud máš napísaný na dlani, vznešený pane,“ vraví dievčina. „Mnoho z tvojich túžob sa uskutoční, budeš musieť však zniesť aj príkoria…“
„To viem, že raz budem kráľom, aj to, že mám veľa neprajníkov,“ prerušil ju Žigmund. „Ale teraz mi povedz, či budem mať šťastie v kockách. Hneď v tejto chvíli!“ Ohnivý zrak dievčiny sa zabodol do jeho očí. Pomaly zdvihla ruku a hovorí „Hraj, pane! A neváhaj vsadiť do hry to najcennejšie.“
Potom hral. A kocky padali, poháre zvonili a vrecúška s peniazmi neustále putovali po stole, meniac svojich majiteľov. Teraz sa to rozhodne. On, Žigmund musí vyhrať! A Žigmund znova prehral. Chveje sa mu ruka, chveje sa mu celé telo. Všetky oči sú sklopené, iba jeho bratranci, moravskí markgrófi Prokop a Jošt nesklonili hlavy, lež hľadia naňho posmešne. A pred nimi kôpky vrecúšok so zlatom, podaktoré pred krátkym časom boli jeho.
V hre mesto i hrad
„Tak, Žigmund, polož svoj vklad do hry,“ vraví Prokop bratrancovi. „Kto nič nemá, nemôže hrať,“ odpovedá Prokopovi brat Jošt. Žigmunda akoby ovalili papekom. Tresol päsťou do stola. „Ja, že nič nemám? A toto mesto je čo? A tento hrad je čo? A vinice, to je nič, Prokop?“ „Dobre,“ tíši ho Prokop. „To je síce pravda, ale pri hre potrebuješ zlato alebo peniaze. Vinice na stôl nepoložíš.“ Žigmund vyskočil a oči vbodol do Prokopa. „Tak vieš, čo bratranec? Ak mi dáš toľko zlata, koľko potrebujem, dostaneš toto mesto, tento hrad i vinice do zálohy!“
Všetci stíchli. Hudci prestali hrať, tanečnice tancovať. Len tá, čo mu veštila, povzbudivo mu prikývla. Prvý sa prebral Jošt. Ťažko dychčiac povedal: „To je naozaj vysoká hra hodná budúceho kráľa.“ „Tak čo, Prokop, chceš tú zálohu?“ pýta sa domáci pán. Pozrel Prokop na stôl pred sebou a vraví: „Škoda, toľko peňazí nemám, ale mesto s hradom by stáli za to.“ A spýtal sa brata Jošta: „Čo si myslíš, dáme to dohromady?“ „Dáme,“ rozhodol Jošt hneď.
Pisári píšu zmluvu. V Bratislave roku Pána 1385. Podľa tejto zmluvy brandenburský markgróf a pán… Text sa končil: Toho dňa, toho mesiaca uvedeného roku. Podpisy a pečate. Potom kopa mešcov zmenila majiteľa. Žigmund si hrýzol pery. Vtom sa zjavila veštkyňa a takto mu vraví: „Hraj, pane! Onedlho za mesto dostaneš celú krajinu!“ Žigmund roztrasenými rukami vkladá peniaze, získané za preveľkú zálohu do hry. Všetko naraz.
Krásny sen o korune
V hosťovskej sieni je ticho ako v hrobke. Všetci zatajujú dych. A kocky už zvonia v pohároch. Už aj Žigmundov pohár je hore dnom na stole. Až po hodnej chvíli sa Žigmund osmelil zdvihnúť pohár a vytreštenými očami hľadí na kocky. Ako ráta, tak sa mu rozžiaruje tvár. Všetky jeho kocky ukazujú šestky. Nik nemôže mať vyššie číslo! Vyskočil a skríkol: „Vyhral som! Ľudia, vyhral som!“
Schytil pohár vína a vlial ho do seba. Potom zavrel oči a vychutnával túto chvíľu. Mesto i hrad boli znova jeho. Bratrancom vráti zlato a jemu ešte ostane. Mnoho zlata mu ostane! Ako tak sníval so zavretými očami, zdalo sa mu, že mu prinášajú na zlatej poduške uhorskú korunu a kladú mu ju na hlavu. Dlho, dlho sa mu nechcelo otvoriť oči a pretrhnúť tento krásny sen.
A Žigmundov sen sa onedlho stal skutočnosťou.
JOZEF KOČI
Žigmund Luxemburský v roku 1385 – ešte v hodnosti brandenburského markgrófa – dal do zálohy svojim bratrancom, moravským markgrófom Prokopovi a Joštovi bratislavskú a nitriansku župu s mestami Bratislavou a Nitrou, vrátane Bratislavského hradu. Po štyroch rokoch sa vrátila Bratislava aj s hradom zase pod nadvládu Žigmunda. Za uhorského kráľa ho zvolili v roku 1387.
