Kiná
Videokazety a počítačové hry ešte neexistovali a televízia sa tiež nedala veľmi pozerať. A tak sme chodili do kina. Bola to lacná zábava. Stála nás dve päťdesiat. Dve koruny za kino a päťdesiat halierov za eskimo. Bratislava mala 27 kín. Do kina sme chodili radi a často, bolo to naše obľúbené miesto, najmä počas chodenia poza školu.
Najobľúbenejšie medzi záškolákmi bolo kino Athlon, neskôr Praha, kde sa hralo päť predstavení denne, prvé doobeda o pol jedenástej. Ak dávali film, ktorý mal viac dielov, dal sa tam stráviť celkom príjemne celý deň. Pri doobedňajších predstaveniach bolo treba byť v strehu.
Stávalo sa, že príslušníci ZNB spravili záťah počas dopoludňajšieho predstavenia v kine Praha a nachytali tam množstvo žiakov a študentov. A k tomu ešte desať kolegov z maminej práce.
Väčšina ľudí chodí do kina pre filmový zážitok. Uznávam to ako vážny dôvod, ale sú aj iné možnosti. Kino bolo vhodným miestom na rande. Ideálnymi filmami na tieto účely boli sovietske epopeje, ktoré nás nezaujímali a plne sme sa mohli venovať dievčatám. Bolo tam teplučko a tma. S dievčatami sme sedávali v poslednom rade. Nechceli sme byť vyrušovaní a vyrušovať druhých.
Ledva som čakal na žurnál. Len čo zhaslo svetlo, jemne som pod kabátom našmátral koleno a potom som rukou pomaly stúpal vyššie a vyššie. Reakcia bola vo väčšine prípadov pozitívna. Ruku som vytiahol, lebo po žurnále ešte rozsvietili a na miesta sa teperili poslední oneskorenci. Pokračoval som počas filmovej epopeje. Na plátne bojovali Meresjev, Paľko Korčagin, Timur a jeho družina, Čuk a Huk a moja ruka zápasila s nepoddajnosťou gumy na bombarďákoch.
Skôr než sa objavilo známe kanec fiľma, mal som gumu na zápästí zarezanú tak, že ruka mi tŕpla a krvný obeh bol narušený. Po predstavení bol problém postaviť sa na vlastné nohy.
Návšteva kina bola pre nás zážitkom a vstupenky na filmy západnej produkcie boli úzkym profilom. Podnikavci ich stačili vykúpiť dopredu a potom predávali za vyššiu cenu. Patrilo to medzi rozšírené podnikateľské aktivity socialistickej mládeže. Kiná boli preplnené, o domácom kine nikto ani nechyroval.
Sovietske filmy mali nízku návštevnosť, ale na niektoré, najmä vojnové, sa dalo pozerať. Na návštevu jedného vojnového filmu mám milú spomienku. Film sa volal Pád Berlína, bol som na ňom s mladším bratrancom Petrom. Počas filmu si potreboval uľaviť. V kine bolo hrobové ticho. Na plátne scény z hlavného stanu súdruha Stalina, žiadna streľba. „Môžem pustiť?“ spýtal sa ma potichu bojazlivým hlasom. Poradil som mu, aby počkal na bojové scény a potom v tom hluku si môže bez problémov uľaviť.
Čo čert nechcel, bojové scény neprichádzali. V prítmí kina som videl, ako sa nervózne krúti na stoličke. „Už to nevydržím,“ zajajkal potichu. Nakoniec to predsa prišlo. Na záver filmu sa začala veľká kanonáda. To bola chvíľa, ktorú môj bratranec túžobne očakával. Zvukový efekt svojho počinu sa mu podarilo zamaskovať, ale to, že pustil do gatí, bohužiaľ nie.
Potichu sme sa vytratili z kina ešte pred koncom. Dodnes neviem, ako sa ten film skončil.
Pokračovanie nabudúce
