Vydrica meštianska, Vydrica rybárov, lodníkov a ich krčiem, Vydrica ako miesto sociálneho azylu aj Vydrica s hriešnou tvárou.
Približuje ju kniha Hriešna Vydrica od Antona Baláža, ktorá vyšla vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina.
Ožije Vydrica? Epilóg s otáznikom
Prvá časť obnovy podhradia sa má začiatkom roku 2007 realizovať práve v priestore historickej Vydrice.
Podľa magistrátom schváleného zámeru „hlavným skeletom celého územia má byť Vydrická ulica a na ňu nadväzujúca Žižkova ulica. Paralelne s ňou je navrhnutý druhý komunikačný priestor v podobe vnútroblokovej pasáže, ktorá bude spájať navrhované námestie pri Vodnej veži s námestím pri vyústení do Vydrickej ulice.
Pešia zóna má pokračovať v západnom smere v podobe Floriánskej ulice. Námestie pri Vodnej veži má byť situované v kontakte s historickým areálom Vodnej veže a má byť jadrom celého územia.“
Pripomeňme si, že zakonzervované zvyšky Vodnej veže sú jediným objektom, ktorý sa na Vydrici zachoval po jej stavebnej deštrukcii v polovici 60. rokov minulého storočia.
Obnoviť sa majú aj historické pešie chodníky pod hradným vrchom a schody z bývalej Oeserovej ulice k Leopoldovej bráne.
Sú to práve tie schody, ktoré som v úvode tejto knihy charakterizoval ako „schody vedúce nikam“, aby som potom zo zachovaných archívnych dokumentov zistil, že pôvodne viedli až do Hradu a v časoch hriešnej Vydrice na nich celé dni vysedávali naše „milé dámy“, na vábne odhalených kolenách mali rozložené štrikovanie a známym pokrikovaním: „Fešáčik, poď si zaštrikovať!“ lákali svojich zákazníkov – a zároveň pohoršovali obyvateľov tejto ulice. Tak tieto dámy sa na obnovené schody už iste nevrátia! Čo by sa teda malo na historickú Vydricu vrátiť?
V mojej predstave literárneho výskumníka tejto jedinečnej mestskej lokality, ktorá si napriek brutálnej deštrukcii a vytesňovaniu z pamäti ďalších generácií uchovala v početných a stále opakovaných spomienkach svoje genius loci, by mala ožiť v podobe Vydrice početných rybárskych reštaurácií, kde by sa podávali kedysi povestné a cudzincami cenené suché karpatské vína, v podobe malých kaviarničiek a cukrárničiek, kde by ste dostali povestný prešporský štrúdl a iné výrobky kedysi uznávaných cukrárov z Zuckermandlu, aj v podobe obnovených remeselných dielničiek, ktoré by boli akousi vzorkou historických bratislavských remesiel a ich dnešné výrobky by tak mali podobu hodnotných suvenírov.
Obnovené schody, strmo a lákavo vystupujúce k zrekonštruovanej Leopoldovej bráne a pri každom obrátení sa k dunajskému nábrežiu ponúkajúce pohľad na náš „valný Dunaj“, by mohli slúžiť ako trvalé stanovisko maliarov a portrétistov. Takáto Vydrica by sa mohla znova stať živou a vyhľadávanou lokalitou Bratislavy.
Koniec
