Divadlo hudby. Inštitúcia, ktorá uvádzala hudobné programy väčšinou prostredníctvom reprodukčnej techniky. Občas sa tu konali koncerty, v apríli 1962 napríklad spoločný koncert špičkovej pražskej džezovej skupiny Traditional Jazz Studio Pavla Smetáčka s bratislavským Traditional Clubom, ktorý odštartoval niekoľkoročnú rivalitu a konfrontáciu, ale i priateľstvo medzi oboma koncepčne značne odlišnými formáciami.
Bratislavské Divadlo hudby sídlilo na rohu Laurinskej a Nedbalovej ulice, svoju činnosť začalo koncom päťdesiatych rokov v priestoroch, kde neskôr pôsobilo nahrávacie štúdio OPUS-u. Dnes je tam kaviareň so živou hudbou.
Bolo pobočkou Divadla hudby v Prahe, ktoré zriadili Gramofónové závody Supraphon. Bratislavskou vedúcou bola pani Felixová. Kapacita sály bola asi stodvadsať miest, usporiadaná bola tak, aby vznikla scéna, ktorá spojí reprodukciu hudby, popularizačný výklad, tanečný, herecký a recitačný prejav, premietanie diapozitívov a filmov. Akýsi predchodca neskoršej úspešnej Laterny magiky.
Divadlo hudby hrávalo raz denne, jednotlivé dni boli spravidla vyhradené určitému repertoárovému okruhu. Veľký divácky ohlas vyplýval zo záujmu o gramofónovú platňu, zo samotnej kvality programov a v neposlednom rade z faktu, že sa tu prezentovala aj hudba oficiálnymi miestami odsudzovaná (džez, bigbít, rokenrol). Dobrým obchodným ťahom bolo, že Supraphon mal v blízkosti Divadla hudby svoju predajňu.
Svojou činnosťou Divadlo hudby aktívne prispievalo k rozvoju bratislavského hudobného života šesťdesiatych rokov. Mňa najviac zaujímali programy spojené s bigbítom. Keď som po prvýkrát videl plagát s programom na celý týždeň, ihneď som volal kamarátom, že budúci týždeň tu budú hrať Bee Gees, Beach Boys, dokonca aj Beatles.
Len sa mi zdalo čudné, že všetci prídu v jeden týždeň. Dlho som tomu veril, a keďže som si myslel, že koncerty budú beznádejne vypredané, ani som tam nešiel. Až keď mi kamarát Edo vysvetlil, o čo ide, pochopil som a stal som sa pravidelným návštevníkom tohto veľmi užitočného kultúrneho stánku.
Zvukárom Divadla hudby bol pán Adamko, ktorý svoje remeslo ovládal dokonale. Mám pocit, že jeho syn pokračoval v otcových šľapajach a dodnes pracuje v rozhlase ako zvukár. V čase, keď na našom trhu nebolo možné zohnať žiadne zahraničné nahrávky, ešte pred nástupom éry magnetofónov, bolo možné nechať si tu nahrať zahraničné hity na veľmi zvláštne platne. V tom čase to bola veľká rarita a pán Adamko bol pri tom.
Pomníky bývajú rôzne. Pomníky megalomanské a arogantné, ale aj pomníky skromné a nenápadné.
Pomníky mŕtve už v okamihu svojho zrodu (napríklad Stalinov pomník na dnešnom Námestí SNP) aj živé celé desaťročia (Hviezdoslavov pomník). Pán Adamko si už počas svojho života vybudoval pomník, ktorý má miesto v našich srdciach.
Pokračovanie nabudúce
Autor: Juraj Šebo
