Betlen sa stal sedmohradským kniežaťom už v roku 1613, keď ho na tento post dosadili záujmy Osmanskej ríše. Cisár Matej síce nesúhlasil, ale nasledujúci sedmohradský snem v Kluži sultánovu voľbu potvrdil. Nakoniec aj rakúsky panovník bol nútený Betlena za sedmohradské knieža uznať a Betlen mu v tajnej dohode na revanš prisľúbil pomáhať v boji proti Turkom.
Betlenovo povstanie vypuklo po nesúhlase patricijov s porušovaním Viedenského mieru z roku 1606, ktorý zaručoval šľachte výsady a náboženskú slobodu.
Betlen vpadol na východné Slovensko, svojimi prívržencami sa nechal vyhlásiť za ochrancu protestantov a hlavu Uhorska.
Na sneme v Banskej Bystrici v auguste 1620 ho stavy po predbežnom sultánovom súhlase zvolili za uhorského kráľa, ale Betlen taktizoval a korunováciu z opatrnosti voči cisárovi i Turkom odmietol.
Zmocnil sa mnohých slovenských miest i Bratislavy, ale po Bielej hore a po nápore cisárskych vojsk musel naše mesto opustiť. V Mikulove uzavrel s cisárom dohodu, podľa ktorej sa spolu s dobytým územím vzdal aj uhorskej kráľovskej koruny a cisár ho potvrdil vo funkcii sedmohradského kniežaťa. Mikulovské dohody s Gabrielom Betlenom nakoniec takzvaným tretím Bratislavským mierom potvrdil Ferdinand II. 30. decembra 1626.
