Múdry Zotmund porazil nemeckého cisára umom

Bol nádherný jesenný deň Roku Pána 1052, keď sa Zotmund, knieža z Bratislavského hradu, rozhodol vyjsť s družinou na poľovačku. Družina bola neveľká, nadháňači, lovci a svorka kopovov. Zotmund práve vyrazil hore strmým brehom a v duchu sa už tešil, že najprv prekole kanca v neďalekej močarine a potom sa pustí za jeleňmi. Za ním sa náhlil Slavomír, veliteľ hradnej posádky a jeho najvernejší služobník.

Odrazu hlas trúbky! Zotmund strhol koňa a mrzuto sa obrátil. A zdola už cvála posol. Keď zastal pred kniežaťom, dychčiac vysypal: „Ctihodné knieža, zlá správa. Dolu Dunajom plávajú vojnové lode. Je ich desať a na prvej – najväčšej veje zástava nemeckého cisára.“

Bolo po poľovačke. Knieža zvolal družinu a všetci sa ponáhľali na hrad. Slnko ešte nestihlo zapadnúť za obzor a knieža už stál na hradbách a pozoroval šíry Dunaj. A naozaj! Lode už neboli ďaleko. Ech, Hen-rich III., ak neprichádzaš s dobrým, budeme sa brániť, nepokoríš nás! My sa nedáme! Tak rozmýšľal knieža. „Slavomír! Pripraviť hrad na obranu! Pripraviť zbrane, brániť múry! A rýchlych poslov do okolitých osád, nech prídu všetci bojaschopní!“

Potom Zotmund počkal, kým lode neprirazili k brehu. Slnko sa už ponáralo za obzor a Zotmund vedel, že Henrich III. do rána nič nepodnikne. V nočných hodinách sa ačali hlásiť velitelia posíl z okolitých osád. Zotmund každému určil úlohu i miesto. Ráno obišiel nádvorie a hradby, aby videl na vlastné oči, ako pokročila obrana. Všade ho vítali bojovníci v plnej zbroji, pri hradbách boli pripravené kotly so smolou a vodou a pod nimi pripravené drevo.

„Knieža! Idú!“ Slavomír natiahol ruku smerom k Henrichovej lodi. A naozaj, od lode sa odrazil čln a na ňom okrem veslárov traja ľudia a v ruke biela zástava. Vyjednávači. „Počkaj ich, Slavomír,“ vraví knieža, „a potom ich predveď predo mňa.“ Slavomír zaviedol vyjednávačov do nádhernej siene, kde na stolci hrdo sedí knieža Zotmund.

Po privítaní Zotmundom sa vodca vyjednávačov Fridrich Smelý vystrel a naduto vraví:

„Môj cisár Henrich III. ti odkazuje, aby si mu vydal tento hrad, Zotmund. A žiada ťa, aby si mu prišiel a zložiť poklonu. Čím, bohatšie dary prinesieš, tým väčšia bude poklona.“

Zotmund si vypočul túto reč bez mihnutia oka. Potom hovorí: „Čo prinútilo Henricha III., aby sa so mnou takto rozprával? Nikdy som nebol jeho poddaným a ani nebudem!“ Vstal a hromovým hlasom povedal: „Povedz svojmu cisárovi, že ak si ma chce podmaniť, musí si to vybojovať! To je moje posledné slovo!“ Fridricha až prikrčilo, ale miernejším hlasom dodal: „Do večera máš čas na rozmyslenie.“

„Hľa, Henrich dostal chuť na Bratislavu,“ povedal Zotmund Slavomírovi, keď osameli. „Ale my sa ubránime.“ A začal dávať príkazy: „Prezri opevnenia, čo treba opraviť, nech je čo najskôr v poriadku! Kováči nech kujú a ostria nové zbrane! A nech zhotovia päťdesiat nebožiecov silných ako moja ruka!“ Slavomír odišiel splniť príkazy. Zotmund sa prezliekol do vojenského šatu a na hrade nastal ruch a zhon.

Deň sa míňal a na lodi s cisárskou zástavou čakal Henrich, či sa Zotmund poddá alebo nie. Prešiel súmrak a nastala moc, ale Henrich čakal darmo. Zatiaľ na Bratislavskom hrade kováči vyrobili päťdesiat nebožiecov, Zotmund so Slavomírom vybrali päťdesiat najsúcejších chlapov a začala sa porada. Každý dostal presnú úlohu a cieľ. A pod rúškom tmy chlapi s nebožiecmi prešli za hradby k dunajskému brehu. Ponorili sa do vody a plávali k lodiam. Ani mesiac, ani Henrichove vojská nič nezbadali. Iba keď sa lode začali ponárať. Vtedy nastala strašná panika. Kdekto skákal do vody a usiloval sa zachrániť. Aj Henrich, aj Fridrich, aj družina. Zle sa im plávalo v ťažkých rúchach, napokon sa však dostali na breh a utekali, utekali.

Bolo po vojsku, bolo po útoku, nemecký cisár bol rád, že si zachránil holý život. A poniže brehu stáli chlapi s nebožiecmi v rukách. Chvíľu pozorovali, čo sa deje, potom sa náhlili na hrad oznámiť víťazstvo. A hoci boli ľudia na hrade unavení, nik si neľahol, všetci oslavovali víťazstvo a svojho múdreho Zotmunda.

JOZEF KOČI