Pohľad na oltár kostola v Devínskej Novej Vsi, vľavo ilúzia hlinou maľovaného obrazu Milana Bočkaya. Výstavu si môžete pozrieť pol hodinu pred omšou alebo po nej. Omša je v pondelok, piatok a sobotu o 8.00 h, v utorok, stredu a vo štvrtok o 19.00 h a v nedeľu o 8.00, 10.30 a 19.00 h, výstava potrvá do 21. apríla. FOTO SME – PAVOL MAJER
Ak nepoznáte tvorbu Milana Bočkaya, môžete si pri pohľade na jeho obrazy pomyslieť – zase nejaký …izmus – pokrčené papiere, pastózne šmuhy farby, útržky pestrofarebných papierov na bielom podklade, akvarelové fľaky. Ak si to naozaj pomyslíte, dokonale ste naleteli. Intelekt autora ukrytý v obraze vás automaticky zaradil medzi prvoplánových, povrchných nahliadačov. MILAN BOČKAY je totiž maximálny iluzionista, senzitívny hráč a milovník paradoxu. Kreslí alebo maľuje? Je to fikcia alebo realita? Obraz alebo zobrazenie?
Aká je vaša odpoveď?
„Je to jedno i druhé, ale aj všeličo iné. Sám by som svoju tvorbu rozdelil do viacerých okruhov. V prvom by boli súčasné obrazy, ktoré som nazval monochrómy. Pre mňa predstavujú iluzívne imitácie hlinou maľovaných obrazov. Vyzerá to ako hlina, no nie je to hlina. Vyzerá to plasticky, no je to hladké. Potom sú to takzvané konfrontačné maľby. Na jednej ploche obrazu konfrontujem skutočne nanesenú, pastóznu, plastickú vrstvu farby s iluzívnou maľbou, kópiou tejto vrstvy, úplne plochou a hladkou. Je to trošku také mätenie – ktorá maľba je originál? Do tretieho okruhu zaraďujem zdanlivé akvarely. Suchým spôsobom kreslím na plátno a papier pastelkami. Konečný efekt je taký, že obrazy vyzerajú ako maľované akvarelom. Iný okruh by mohli predstavovať obrazy, ktorých motív predstavujú na plátne prevesené, prekrížené, zauzlené povrázky – ,niťovky‘. Nemal by som zabudnúť na ,pokrčené papiere‘. Všetko, samozrejme, v oblasti fikcie. Tieto práce predstavujú staršiu časť mojej tvorby.“
Kam zaradiť vaše obrazy? Medzi nefiguratívne?
„Uznávam, že na prvý pohľad to môže vyzerať zmätene. Niečo pripomína určitú oblasť moderného umenia, ak chcete nefiguratívnu, expresívnu alebo geometrickú, ale rovnako zastúpené sú aj polohy, ktoré znesú pomenovanie ako figurálne citácie. V tej pôvodnej, čistej podobe však nerobím ani jedno, ani druhé. Postmoderna nás hádam od takéhoto delenia oslobodila. Napokon, u mňa ťažko môžete niečo jednoznačne identifikovať. Pohybujeme sa v oblasti krajnej fikcie. Dohodnime sa však na termíne vecnosť. A všetko zjednocuje snaha o maximálnu ilúziu. Vtedy sa môže maľba javiť ako klam odhaľujúci pravdu. Platí to rovnako o kresbe.“
Keď hovoríme o technike kresby a maľby, obraciate ich naruby, aby nanovo vyniklo líce?
„Áno, dá sa to aj tak povedať. Akvarel kreslím, hladkou maľbou robím plastický reliéf. To, čo sa zdá byť náhodnou škvrnou, šmuhou, je detailne vypracovaná, vybodkovaná maľba, ak chcete – maľba šmuhy. Skrátka sa tak komplikovane škrabkám za uchom.“
Vaša technika je obdivuhodná, ilúzia dokonalá. Ako dlho kreslíte jeden akvarel?
„Ale prosím vás! No, dobre… Ak má rozmer asi meter krát meter, určite viac ako mesiac. Je to jemne čiarkovaná kresba, ani rukopis nevidíte. Nesmie byť vidieť.“
Teraz vystavujete obrazy v devínskom kostole. To je u nás zatiaľ netypické. Ako sa zrodila táto myšlienka?
„Vo svete sú podobné aktivity veľmi časté, blízkym príkladom je kolínsky Dóm. Vyžaduje si to, samozrejme, osvieteného, vzdelaného správcu farnosti. Pán farár Karol Moravčík, veľmi kultivovaný človek, začal výstavy organizovať v spolupráci s Alešom Zlochom. Už tu vystavoval Monografista T. D. (Dežo Tóth – pozn. red.) a moja žena Klára. Obaja vystavovali niečo, čo sa neprieči pojmu, sakrálne motívy‘. Ja som sprvu váhal, lebo práce podobného druhu som nemal a pôsobiť provokatívne na takom mieste sa mi zdalo lacné. Ale príležitosť vystavovať v neobvyklom priestore ma zlákala. Napokon, chrám predstavuje, už len z historického hľadiska, dokonalú formu skĺbenia všetkých druhov umenia a dnešné formy výstav, koncertov, verejných čítaní a podobne sú z toho iba odvodené. Hoci sa výstavy moderného umenia nedajú robiť v každom kostole, devínsky takéto inštalácie dovoľuje. V privátnom okruhu však rozširujem iný dôvod výstavy – aby som dostal svojich bezbožných kamarátov do kostola.“
Boli ste s inštaláciou spokojný, aké boli vaše pocity?
„Zvláštne. Inštalácia trvala asi dve hodiny. V živom kostole, za dennej ,prevádzky‘ to ani inak nebolo možné, o chvíľu mala byť svadba. Napokon sa mi zdalo, že niečo nevyznieva tak, ako som si predstavoval. Moje práce sa ocitli v priestore – vysoká klenba, iné svetlo – v ktorom pôsobili úplne inak. Tie, ktoré sa mi pôvodne zdali veľké, vyzerali zrazu ako známky. Zaujímavé by bolo reagovať tvorbou priamo na tento priestor. Ja som reagoval už hotovými prácami.“
V čom sa líši vernisáž v kostole od galerijnej?
„Prebiehala veľmi príjemne a pokojne, bez obvyklého vyrušovania. A pohodlne. Na rozdiel od iných vernisáží sme sedeli v laviciach. Organ hral barokovú hudbu a prišli nielen moji priatelia, ale i miestni.“
Má výstava úspech?
„Referencie o negatívnych reakciách nemám. Ja som inak vytrvalý skeptik, ale pri Zlochovi sa stávam rovnakým romantikom ako on. Teší ma, že i v pragmatickej spoločnosti sa vynárajú nadšenci, ktorí čosi robia bez záujmu o zisk.“
MILADA ČECHOVÁ
