Bratislavské kaviarne boli odjakživa prostredím, ktoré lákalo najmä obchodníkov, úradníkov, advokátov, umelcov, skrátka lepšiu spoločnosť. Mládež uprednostňovala lacnejšie miesta, krčmy a vinárne, kde boli ceny dva- až trikrát nižšie.
Štefánka. Jedna z najprestížnejších bratislavských kaviarní, kde sa stretávala bratislavská kultúrna bohéma. Bola obľúbeným miestom bratislavskej inteligencie, spisovateľov, básnikov, žurnalistov, bohémov, umelcov, ale i flamendrov. Sedávali tu múdri muži a viedli dlhé rozhovory. Moja mama (ročník 1921) spomína, že sa tu často objavoval Emil Bohúň, ktorý tu v kútiku napísal svoje známe Zaprášené histórie. Chodievali sem aj ďalší literáti: Ferdinand Gabaj (mimochodom, môj učiteľ na ZŠ), Andrej Plávka, Ľudo Ondrejov, Pavol Horov. Juraj Sarvaš tu recitoval Smrekove verše. Atmosféru Štefánky sme mohli v šesťdesiatych rokoch vychutnávať už len v oklieštenej podobe.
Luxor. Prezývaná aj luxorka, mala výhodnú polohu v strede mesta na prvom poschodí, odkiaľ bol dobrý výhľad. Schádzala sa tu bratislavská literárna bohéma na šálku rannej kávy. Bola to vlastne kombinácia čitárne novín a neoficiálneho klubu spisovateľov. Medzi štamgastov patril spisovateľ Alfonz Bednár, spisovateľ a gurmán Rudolf Fábry, básnik Ján Smrek, ktorý tu kedysi redigoval časopis Elán: tu sa rodila koncepcia čísla, tu sa stretával s autormi aj im vyplácal honoráre. Je viac ako pravdepodobné, že honoráre tu v družnej diskusii vzápätí prepili. Zo známych športových legiend sem chodieval Ajo Bulla, futbalový internacionál, ktorý počas svojej kariéry reprezentoval Rakúsko aj Československo. Na prízemí budovy bola Slovenská reštaurácia s typickými slovenskými špecialitami. Vedúcim bol Štefan Sečanský, šéfkuchárom Ondrej Antovszký a hlavným čašníkom Janko Motešický, víťaz všetkých súťaží o najlepšieho čašníka. Vynikajúca reštaurácia s fajnovou kuchyňou a dobrým červeným vínom za primerané ceny. Jedálny lístok bol dlhý, každý si vybral.
Carlton - Savoy. Kedysi doména rodiny Palugyayovcov, architektonická i spoločenská dominanta Starého Mesta. Miesto stretávania starých Preš〜porákov. Úrovňou služieb, kompletnosťou stredísk i celkovým zariadením patril medzi špičku. Bol to podnik z iného, lepšieho sveta. V šesťdesiatych rokoch ho tvorili dve veľkokaviarne, dve reštaurácie so špecialitami kuchyne a cukrárne, dva nočné bary Lotos a Cercle, reprezentačná Carlton Hall s chýrnymi čajmi o piatej a kvalitnou hudbou, zimnou záhradou. V Carlton Hall (Francúzska záhrada) bol prvý music box, schádzala sa tu mládež a počúvala zahraničné skladby. Hlavný čašník, pán Šimko nás tam nerád videl. Na terase hrala hudba každý deň. Prvú hodinu sa hralo na počúvanie, hlavne operetné melódie, a potom sa tancovalo.
Grand kaviareň. Obľúbené miesto môjho otca. Bývali sme v Manderláku a v Grande bol štamgastom. V rokoch môjho detstva sem chodievali aj vysokí námorní dôstojníci, pretože Bratislava bola prístavným mestom. Hrávali sa tu karty. Kaviareň pomaly upadala, až sa z nej nakoniec stala herňa.
Park kaviareň. Stála na Hviezdoslavovom námestí oproti hotelu Carlton a patrila k tým lepším. V parčíku na námestí mala v letných mesiacoch ďalších šesťdesiat miest.
Pokračovanie nabudúce
