Mnohí ju poznajú len ako hádavú a tvrdohlavú oponentku v diskusiách o komunále. Ona hovorí, že v politike 20 rokov po novembri z ideálov o ochrane prírody nezostalo nič. Aktivistka a ochranárka Katarína ŠIMONČIČOVÁ rozpráva o tom, ako z jej pohľadu vyzerá demokracia na lokálnej úrovni a prečo ľudia podpisujú petície, ale ochranárov nevolia.
Minulý týždeň uplynulo 20 rokov od nežnej revolúcie. Vy ste už za totality boli v ochranárskom združení.
„Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny má 40 rokov, je najstarším občianskym združením u nás. Do novembra bol jediným."
Ako to vtedy vyzeralo?
„Pamätám sa na svoju prvú schôdzu v roku 1982, piateho piaty o piatej. Nebohý Vlado Bednár básničkou o Mortimerovi brojil proti vydláždeniu Primaciálneho námestia predsedom národného výboru Martinákom. Jano Budaj premietal diáky o ukradnutých náhrobných kameňoch z Ondrejského cintorína, Maňo Huba a Peter Kresánek chystali opravu mlyna v Kvačianskej doline. Hneď v ten večer som sa stala členkou."
Čím ste sa vtedy vo zväze zaoberali?
„Mesiac po tom, ako som prišla, sme už robili inventarizáciu stromov v Starom Meste. Podľa nej vyhlásili vyše 300 stromov za chránené. Dnes z nich zostalo asi 30. Známe sú ochranárske časopisy, cyklostylované na Markušovej v sídle výboru, v ruksakoch sme ich nosili na poštu."
V 80. rokoch sa ochranári v Bratislave dali považovať za disent. Ekológia sa stala východiskom pre kritiku pomerov. Prečo ste sa dali k ochranárom vy?
„Mala som pocit, že toto je to smerovanie, ku ktorému ma rodičia viedli od malička - mať úctu k prírode, k človeku, zákonom a tolerancii a odvahu vysloviť svoj názor bez ohľadu na okolie. November bol pre mňa akýmsi prirodzeným pokračovaním v spoločnosti ľudí rovnakého zmýšľania."
Vraj ste vo VPN dvíhali telefóny.
„Bola som od začiatku v Mozartovom dome, mala som na starosti spojenie VPN so Slovenskom a zahraničím. Nezabudnem na chvíľu, keď sa nám v telefóne ozval Karel Kryl. Bolo to jedno z najkrajších období môjho života, a nielen preto, že sa mi tesne pred Vianocami narodilo druhé dieťa."
Čo sa dnes zmenilo?
„Nadšenie pre ochranu prírody bolo v začiatkoch veľké. Dokonca aj v politike. Plánovalo sa, že príroda bude nadradená všetkým ostatným rezortom. Nakoniec začala ustupovať peniazom. Politici veľmi rýchlo zistili, že toto je ľahšia cesta. Prečo by sa mali trápiť s otravnými ochranármi a vymýšľať alternatívy? Ak sa teda vrátim k otázke, zmenil sa hodnotový rebríček nielen politikov, ale aj spoločnosti."
Ste na dôchodku, ale organizujete protesty, mestu zasielate desiatky výziev. Čo je najväčší problém Bratislavy?
„Primátor, starostovia a mestské a miestne zastupiteľstvá. Sedí tam väčšina ľudí, ktorým slovo občan a kvalita života nič nehovoria. Splietli si funkcie s vlastným biznisom. Ale nájdu sa aj výnimky. Tých je však málo. To, čo robí väčšina, sa odráža na živote mesta. "
Ako?
„Bratislavčania sa stali cudzincami vo vlastnom meste, nerozhodujú o ňom. Zvláštnym spôsobom, bez verejnej súťaže sa predávajú budovy a pozemky, aj historické. Vedenie mesta, ktorého úlohou je strážiť mesto a zveľaďovať ho, sa správa k Bratislave macošsky. Namiesto spolupráce s obyvateľmi spolupracuje s investormi. Nerešpektuje sa územný plán, zatajujú sa zmluvy."
Ako by ste charakterizovali obdobie, v ktorom sa Bratislava teraz nachádza?
„Stala sa mestom káuz. Jedna sa neskončí, už sa začína ďalšia: PKO, Krasovského, Belopotockého, kino Mladosť, amfiteáter, výstavba v Devíne, kablovka, gumonka, tisíce vyrúbaných stromov každý rok, územný plán a jeho neustále zmeny."
Prečo sa potom voľbami nič nemení?
„Neviem. Možno preto, že Bratislava volí politické strany. Aj posledné regionálne voľby ovplyvnila parlamentná politika. Ľudia, zrejme z obavy pred možným nástupom ľavice, volia pravicovú koalíciu. Bez ohľadu na to, či doteraz pre mesto alebo kraj niečo pozitívne urobila. V Bratislave vždy vyhrala pravica, pritom kauzy majú na svedomí tí, čo vyhrali voľby. Takže takéto delenie zrejme nefunguje."
Myslíte si, že ľudí kauzy nezaujímajú?
„Možno v predvolebnom roku sa politici o niečo viac snažia. Ale stále dúfam, že Bratislavčania túto taktiku raz prekuknú. Neverím, že ľuďom stačí pančované varené víno na vianočných trhoch a nepotrebujú viac."
Ako by sa teda mala politika v meste robiť?
„Komunálna politika by mala byť občianska, nie stranícka."
Z vašich úst často padali silné slová na adresu magistrátu a primátora. Minulú zimu ste rokovali o PKO. Čo ste si od toho sľubovali?
„Verili sme, že primátor konečne pre zachovanie PKO použije naše snahy a tisíce podporovateľov zachovania PKO ako nástroj na developerov. Mysleli sme si, že začať dialóg je vždy produktívne a správne. Žiaľ, opäť sa ukázalo, že primátor neplní svoje sľuby."
V čom?
„Viackrát verejne tvrdil, že je za zachovanie PKO, a teraz nekoná."
Myslíte si, že primátor v kauze PKO niečo skrýva?
„Asi. Táto kauza je stále v hmle. Všetky informácie sa nám zháňajú veľmi ťažko aj cez oficiálne žiadosti a mnohé mesto odmieta zverejniť. Primátor neplní uznesenia zastupiteľstva, samotný predaj pozemkov pod PKO bez budov ešte nikdy verejne nezdôvodnil a nevysvetlil."
Chodíte na zasadnutia poslancov, ich rozhodnutia podrobujete kritike. Aký máte pocit z toho, čo robíte?
„Ako niekto, kto bojuje s veternými mlynmi. Niekedy je ten pocit veľmi frustrujúci."
Nie je to tak všade, že politici si s aktivistami nemajú čo povedať?
„V Paríži je pri každom projekte na webe veta: Váš názor nás zaujíma. Ľudia píšu, radnica odpovedá. V Nemecku sa bez verejnej diskusie nemôže začať žiaden projekt. Demokracia nie sú len voľby, ale stála spoluúčasť ľudí na rozhodovaní. Tí, ktorí nemajú tušenie o práci poslancov a magistrátu, si nevedia predstaviť, s akými rozhodnutiami sme konfrontovaní. O dôležitých veciach rozhodujú často ľudia, ktorí ani netušia, čo vlastne odhlasovali. Bezmocnosť cítim, aj keď médiá na pochybné praktiky upozornia, a nič sa nedeje."
Niektorí vám vyčítajú spôsoby, akými iniciatíva Bratislava otvorene bojuje. Časť poslancov vás už odmieta pustiť k slovu.
„Neradi počúvajú kritiku a nechcú počúvať pravdu. A ani nemôžu, lebo pri hlasovaniach za nich rozhodujú poslanecké kluby, oni len dvíhajú ruky bez toho, aby si materiál prečítali. Neustále počúvam poznámky typu - preboha, prečo tá Šimončičová stále do niečoho vŕta a kričí, prečo už nedá pokoj? Ale ja musím. Nemôžem prísť večer pokojne domov a tváriť sa, že sa nič nestalo. Nemôžem sa pokojne pozerať na to, ako prehráva zdravý rozum, slušnosť, odbornosť a zodpovednosť."
Čie názory reprezentujete?
„Zastupujem záujmy obyvateľov mesta, ktorým záleží na susedoch a okolí, na miestach, kde sa s nimi môžu stretávať. A ktorí napriek všetkému milujú toto mesto a chcú v ňom žiť. A aj tých, ktorí sa na mňa obracajú s prosbou o pomoc."
Podľa podpisov na petíciách má iniciatíva podporu tisícov ľudí. Ste v povedomí ľudí, ale tí vás nevolia.
„Podpisy na petíciách sú za záchranu konkrétnych stromov, budov. Predvolebná kampaň, to je niečo iné. Nemôžeme konkurovať známym tváram z obrazovky a bilbordov. Na takú kampaň nemáme. Naša kandidatúra je beh na dlhé trate, ale práve pre chyby doterajších predstaviteľov mesta verím, že raz budeme úspešní."
Pred pár rokmi vás počas výrubového konania fyzicky napadol majiteľ pozemku. Zažili ste niekedy zastrašovanie alebo snahu podplatiť vás?
„Áno, zažila som i zastrašovanie, i návrhy na vysoké sumy od investorov, ak nebudem stáť v ceste, brániť výrubu alebo výstavbe. Zakaždým som sa na tom dobre zabavila, ale neustúpila som. Potom asi zistili, že je jednoduchšie podplatiť úrady, prípadne zrušiť občianskym združeniam postavenie riadneho účastníka v konaniach."
Čo je podľa vás najväčší úspech iniciatívy?
„Vznikla platforma, ktorá odkrýva viaceré problémy a nedostatky. Dáva nepríjemné otázky zodpovedným. Mierou úspechu tejto práce je práve fakt, že tí, čo majú maslo na hlave, nechcú počuť tie otázky a už vôbec nechcú verejne odpovedať."
A neúspech?
„Každý zbytočne vyťatý strom, každý nevýhodný predaj verejného majetku, každé nehospodárne nakladanie s verejnými prostriedkami, každá zmarená šanca na dialóg."
