Nové ostnaté srdce váži viac ako jeho tajomný predchodca spred 20 rokov. Za ten čas oťaželo aj všeličo iné. Zotrvačnosť pribúda na kilá.
Stále platí, že mnohí z nás robia len to, čo musia. Aj to pod hrozbou trestu. Ak strážca nie je v pohotovosti, všetko je dovolené.
Hovorí sa, že tak nás vychovali. Nič nebolo ničie a nebolo východiska. Dlho však už nie sme bezmocní, iba ľahostajní. Nevadí nám špina na chodníkoch ani inde. Nevadí nám, že niekto aj za nás tvrdí veci, s ktorými by sme nesúhlasili, ak by sme ich naozaj počúvali.
Za to, čím sme, nemôžeme viniť minulosť. Moc dávno udeľujeme sami. Kúsky ostnatého plota sme ukryli v šuplíku, ktorý sa zasekol a na zmysel štrngajúcich kľúčov spomíname ledva raz v roku.
Dnes pritom netreba ísť v zime na tribúny, riskovať kariéru, pohodlie rodiny. Na titul bojovníka proti nezáujmu stačí aj ošetriť ježka či netopiera. Zachrániť ich, možno trochu mimo zákona, a nečakať za to bohatstvo.
