Na niektoré veci vraj treba dozrieť. Keď sa tak na to pozriem, v našom meste sa tým určite riadime. Už zopár desaťročí.
Po 90 rokoch od vzniku Československa sa začali ozývať hlasy, aby mal jeho zakladateľ Masaryk v Bratislave svoj pamätník. Alebo aby sa aspoň v rámci iných pomníkov - a toho, čo z nich po fašistoch, komunistoch a rýchlo-kvasených kapitalistoch v našom meste ostalo - našlo pre Masaryka nejaké elegantné miestečko.
Tak sme konečne dozreli. Aj na teóriu o tom, že historické epochy asi možno objektívne zhodnotiť, až keď po nich neostane jediný pamätník, v zmysle človek, ktorý ich zažil. Inak si neviem vysvetliť fakt, že v deň, keď si pripomenieme 20. výročie nežnej revolúcie, ju vlastne nič v meste dôstojne nepripomína. Na Devíne áno a ďalší pamätník sem v decembri pribudne. V centre, kde sa menili dejiny, máme jediný nenápadný pomník 17. novembru. Anonymnú tabuľu, aj keď po čase možno vypátrate, že ju dalo osadiť mesto pred troma rokmi.
Kto si pamätá, kde tabuľa je, má u mňa pamätný kamienok z Námestia SNP z obdobia revolúcie. Včera som ho tam bola zobrať. Priestor od tej doby zostal „zachovaný" priam tak, akoby sme ho nasledujúci deň vyhlásili za skanzen. Vrátane davom ušliapanej dlažby.
