BRATISLAVA. Nielen zmeniť systém, ale aj odstrániť vládu jednej strany a dostať do vedenia krajiny nových ľudí boli ciele novembrových udalostí pred dvadsiatimi rokmi vo vtedajšom socialistickom Československu, ktoré sa v dejinách zapísali ako nežná revolúcia. Uviedol to v rozhovore pre agentúru SITA jeden z aktérov vtedajších zmien, občiansky aktivista, ochranár Mikuláš Huba.
„Nešlo len o to, zmeniť ten systém, ale odstrániť tú vládu jednej strany a dostať tam naozaj nových ľudí. Čiže nemalo to charakter nejakého puču alebo nejakej revolúcie v tom tradičnom slova zmysle. Práve preto sa to v československom prevedení nazýva nie náhodou nežnou, resp. zamatovou revolúciou, práve preto, že ten prechod bol elegantný,“ povedal Huba.
Podľa neho to bola obrovská zásluha nielen tých ľudí, ktorí ten prechod moderovali, ale aj doslova každého účastníka tých mítingov na námestiach, lebo tam sa vytvoril taký fenomén, taký kolektívny duch, ktorý podľa neho musel prekvapiť aj psychológov a sociológov, keďže dav sa tak obyčajne nespráva. „Tam muselo byť niečo skoro až nadpozemské, ktoré tak predchlo tie davy ľudí na tých námestiach, že sa začali samoorganizovať a boli predchnutí takou vzájomnou solidaritou a mierou nejakej empatie, že v každej chvíli vedeli adekvátne reagovať,“ rozoberá vtedajšiu situáciu Huba.
Podľa neho bola v tom čase v Prahe, na rozdiel od Bratislavy, nervózna atmosféra. Od prvých dní sa tam zdalo, že ide o moc, budúce pozície, konštatuje Huba. Naopak, atmosféra v hlavnom meste vtedajšej Slovenskej socialistickej republiky mala podľa neho romantický charakter. „Tu ešte málokto z nás uvažoval o tom, že ako to potom bude vyzerať, ako budú vyzerať nejaké vlády, kto bude mať akú funkciu,“ povedal a dodal, že väčšina ľudí brala udalosti v Bratislave ako nejaký happening, pri ktorom cítia, že majú možnosť ovplyvňovať dejiny. „Niekedy s trochou zveličenia hovorím, že to bola taká najväčšia ochranárska akcia, ochranársky happening, pretože my, ochranári, sme sa snažili nejako slobodne žiť aj v rámci toho neslobodného režimu,“ zhodnotil Huba vtedajšie udalosti.
Podľa neho bolo v tom čase v Bratislave okolo 2 000 ochranárov, ktorí robili desiatky rôznych druhov aktivít nielen v Bratislave, ale aj po Slovensku, niekedy s medzinárodným presahom. „Robili sme dokonca už aj takú ouvertúru na nežnú začiatkom leta, v júni '89, keď sme zorganizovali tzv. Deň radosti na Hlavnom námestí, kde prišlo niekoľko stoviek ľudí,“ spomína Huba. Vtedy tam účinkovali Milan Lasica s Júliusom Satinským, Stanislav Štepka a ďalší. „Parodovali ten vtedajší režim. Bolo to do poslednej chvíle zakázané, ale nakoniec už ani ten bývalý režim nemal odvahu to celkom zakázať, tak nám to so škrípajúcimi zubami povolil,“ povedal. Podľa neho to bolo prvé verejné podujatie, okrem sviečkovej demonštrácie, ktoré pripomínali neskoršie novembrové mítingy.
Podľa Hubu ideály novembra ostali v platnosti a aktéri tých udalostí si ich nedajú vziať. „Na druhej strane tam bola kopa ilúzií a tých sa treba čo najskôr zbaviť, takže asi by bolo dobré roztriediť zrno ideálov od pliev ilúzií,“ povedal. V porovnaní so situáciou pred 20 rokmi však podľa Hubu vymizla spolupatričnosť, nezištnosť a dobročinnosť. „Všetko toto by bolo žiaduce vzkriesiť,“ povedal. Podľa neho totiž tieto vlastnosti budeme musieť v budúcnosti preukázať krajinám, ktoré to budú potrebovať. On sám má dodnes pocit istej zodpovednosti za to všetko, čo sa u nás za posledných dvadsať rokov deje.
„Nie preto, že by sme urobili nejaká fatálne chyby, ale preto, že sa stále cítim ako ten človek tej zmeny, ktorému vtedy o niečo išlo. Stále mám taký zvýšený pocit zodpovednosti než asi ako má bežný občan za to, čo sa deje,“ priznal sa v rozhovore. Dodal, že od novembra 1989 sa na každú vec pozerá trochu iným pohľadom ako bežný človek a každú neprávosť, každý zásah do životného prostredia, chápe ako istú zradu. „Takže v tomto je možno tá pozícia tých priamych aktérov z tribún trochu iná, ako tá pozícia aktérov spod tribún,“ skonštatoval Huba.
