K typickým atribútom stredovekého pútnika patrila palica a klobúk s lastúrou.
Zobrazenie stredovekého Ríma, ktorý bol častým cieľom početných kajúcnych pútnikov z celého kresťanského sveta, aj čeklískeho vraha Gengleina.
Trestné právo v stredoveku sa zakladalo na zachovaní mieru a pokoja, čiže na rešpektovaní všeobecnej, ako aj osobnej a majetkovej nedotknuteľnosti a celistvosti. V najstaršom trestnom práve sa neveľmi rozlišovalo medzi deliktmi porušujúcimi verejný záujem a zločinmi, ktoré sa týkali súkromných záujmov.
Stíhanie trestných činov sa síce prerokúvalo na úradnej úrovni, ale spočiatku zväčša len na základe súkromnej žaloby. Predovšetkým od poškodeného a jeho rodiny či príbuzných záviselo, či a v akom rozsahu si uplatní nárok na náhradu škody alebo na odškodnenie ujmy na majetku, cti či dokonca na živote. Často sa na súde žalobcovia pokonali s obvineným previnilcom inak, než bolo bežným zvykom.
Za vraždu mal dostať hrdelný trest
A práve jeden z takýchto prípadov vraždy je zachytený v najstaršej zápisnici zo zasadnutia prešporskej mestskej rady, nazývanej aj radný protokol (Protocollum actionale). Kauza sa viaže k roku 1413, bola prerokovaná vo štvrtok po sviatku blahoslaveného Antona, čiže 7. septembra. Zvláštnosťou prípadu je práve vynesený rozsudok, ktorý sa čiastočne vymyká z rámca vtedajšej právnej zvyklosti. Podľa nej sa totiž zväčša stanovil trest, ktorý mal zjavnú súvislosť so spáchaným činom, takže za vraždu sa spravidla vymeral hrdelný trest.
V radnom protokole mesta Prešporka sa uvádza: „Pred náš verejný súd sa dostavil Mikuláš Obracht spolu so svojimi bratmi Petrom Obrachtom z Mostu a Jánom Obrachtom, aby zažalovali Hinca Gengleina, ktorý je stolárskym majstrom u urodzeného pána grófa v Čeklísi (dnes Bernolákovo), lebo tento Genglein o polnoci v dome richtára v Čeklísi preklal nožom a zavraždil ich vlastného brata Pavla Obrachta.“
Modlitby obmäkčili aj príbuzných
Bratia žiadali, aby prešporský súd potrestal Gengleina za zákernú vraždu podľa práva, a to mimoriadne prísnym spôsobom. Páchateľa mali priviazať o konský chvost, povláčiť ho po meste a potom ho lámať v kolese. V protokole je zapísané, že „na úpenlivé prosby k Bohu a na príhovory mnohých ctihodných a zbožných ľudí, ktorí obmäkčili aj bratov a príbuzných usmrteného“, mestský súd ustúpil od vynesenia trestu smrti. Udelil Gengleinovi milosť s tým, že najneskôr do roka vykoná kajúcnu púť do Ríma. Súd ďalej rozhodol, že „Genglein daruje kostolu v Čeklísi obetné sviece, že v čeklískom kostole dá odslúžiť tridsať omší za spásu duše Pavla Obrachta a napokon, že zakúpi na cintoríne v Čeklísi miesto na pochovanie pozostatkov zavraždeného“.
Už nikdy nebude škodiť žiadnym spôsobom
Genglein sa pred súdom zaviazal, že splní všetky stanovené podmienky a že „nikdy nebude škodiť bratom zavraždeného slovami ani činmi, ani žiadnym iným spôsobom“. Keďže len Gengleinov ústny záväzok by súdu nebol stačil, verejne sa za neho zaručilo 15 vážených občanov, ktorých mená zapísali do protokolu. Medzi ručiteľmi bol napríklad aj senecký richtár Mikuláš Hermann či čeklísky kastelán Ján z Kuchyne na Záhorí.
Genglein zaiste splnil stanovené záväzky, lebo inak by ich splnenie prešlo na ručiteľov, čo by prešporské mestské orgány určite boli zaznamenali. Nezachovala sa nám ani správa o ďalekej a súčasne nebezpečnej púti kajúcnika Gengleina. Bola by dnes nepochybne zaujímavým cestopisným čítaním, určite vzrušujúcejším než samotný kriminálny delikt, ktorý sa pred šiestimi storočiami odohral v Čeklísi.
Autor: VLADIMÍR SEGEŠ(Autor je historik)
