Michal Zika má v byte štyri skrine pohľadníc a známok.
FOTO SME – ANDREA HAJDÚCHOVÁ
V byte Michala Ziku sú štyri skrine, v ktorých nenájdete oblečenie ani porcelán. Sú plné pohľadníc a známok. Pán Zika zbiera pohľadnice už viac ako tridsať rokov. Sedem rokov predtým zbieral známky. „Som filatelista po dedovi, od známok som však prešiel k pohľadniciam. Sú to historické dokumenty, majú väčšiu výpovednú hdnotu a čaro. Viac sa dočítate či už z obrazovej časti, alebo zo správ,“ hovorí. „Na jednej pohľadnici píše vojak z vojny – vraj už vojna nebude trvať dlho. Pohľadnicu napísal 26. októbra a o dva dni vznikla republika.“
V zbierke má pohľadnice s podpismi rakúsko- -uhorských šľachticov, ale aj slovenských národovcov, napríklad Svetozára Hurbana Vajanského.
Zberateľstvo je nonstop práca, hovorí Ziko. V minulosti mal v Bratislave filatelistické obchody, vtedy vraj nezostával čas na nič, ani na dovolenky, ani na rodinu. „Po rozvode som si povedal, stačilo, ťahal som to päť rokov, bolo to veľmi náročné.“ Dnes je, ako hovorí, pánom vlastného času, predáva a nakupuje cez internet alebo na zberateľských burzách. Filatelia je jeho obživou, pohľadnice koníčkom.
„Na Slovensku je už dosť náročnejších klientov, sú to starí zberatelia, ktorí začali trebárs podnikať a teraz si môžu dovoliť kúpiť drahšie známky, alebo investori, ktorí vložia peniaze do známok, je to akoby rozloženie rizík.“
Medzi najdrahšie známky patria tie z medzivojnového Československa alebo zo slovenského štátu. Stoja aj desaťtisíc korún. Medzi najvzácnejšie pohľadnice patria tie, ktoré zobrazujú diela secesných autorov, majú hodnotu asi tisíc korún. Michal Zika si vo svojej zbierke najviac cení pohľadnice s fotografiami od Karola Plicku a od Sucháňa, sériu pohľadníc so starými továrňami, pílami či mlynmi, pohľadnice so starými železničnými stanicami na Slovensku a pohľadnice zo slovenských miest a obcí. Z Bratislavy ich už má asi desaťtisíc, z toho jednu z obdobia, keď sa volala Vilsonovo Mesto.
Jeho celoživotným plánom je mať z každej slovenskej obce aspoň jednu pohľadnicu. S tým sú však spojené ďalšie problémy. Často je na pohľadnici obec s neznámym názvom. „Niekedy trvá aj dva-tri dni, kým nájdem o tom názve nejakú zmienku v literatúre.“
Pekné sú jeho pohľadnice, ktoré menia podobu proti svetlu – napríklad pohľadnica so zamysleným mladíkom, kde až pred svetlom zbadáte, na čo myslí – vedľa neho sa objaví jeho milá, alebo mechanické pohľadnice, ktoré sa dajú skladať do rôznych podôb. Na jednej môžete odťahovať žalúzie a za oknom prekvapiť polonahú slečnu. „Takéto pohľadnice sa vyrábali okolo roku 1900. S tou technológiou vedeli ľudia vymyslieť viac ako dnes. Teraz sú pohľadnice fádne, málo napadité. Aj na nich sa odráža nedostatok času a stres.“
