Likvidácia Podhradského nábrežia
V tom čase sa začalo aj so stavbou výstaviska Dunajského veľtrhu s celým komplexom priľahlých budov.
Budovať výstavisko, ako uvádza už citovaná dôvodová správa, „je však možné len rozšírením jednotlivých ulíc, určením nových trás, ustálením regulačného plánu a celkovou asanáciou podhradskej štvrte".
Zámer asanovať podhradie už v tomto období sa ale nerealizoval, hoci Národný výbor v Bratislave (taký bol po roku 1945 oficiálny názov magistrátu mesta) ako budúci stavebník pripravil už aj paragrafovaný návrh na nariadenie SNR o asanácii Podhradskej štvrte mesta Bratislavy, v ktorom sa v par. 1 priestor od Jiráskovho nábrežia cez Rybné námestie, Židovskú ulicu smerom na Karloveskú cestu a Mlynársku ulicu, predĺženú v priamom smere až po tok Dunaja, vyhlasuje za asanačný obvod.
Na základe tohto nariadenia by mesto nadobudlo právo na vyvlastnenie „zastavaných a nezastavaných nehnuteľností ležiacich v asanačnom obvode".
Ukázalo sa ale, že realizovanie tohto návrhu by narazilo na veľké finančné ťažkosti. Len pre obyvateľov tých častí podhradskej štvrte, k asanácii ktorej by sa mienilo prikročiť, by bolo treba postaviť 1000 drevených, tzv. švédskych domkov, čo by stálo 200 mil. Kčs. To by bolo pohltilo celý asanačný fond a tak zbor povereníkov likvidáciu podhradia zastavil. Zároveň tým výrazne prispel k jeho pokračujúcej devastácii.
Časť domov na nábreží bola poškodená už počas druhej svetovej vojny a po jej skončení sa mnoho podhradských nehnuteľností dostalo do vlastníctva štátu na základe dekrétov prezidenta republiky, tzv. Benešových dekrétov o konfiškácii nepriateľského majetku a na základe nariadenia SNR čís. 104/1945 Zb. n. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa.
A keďže práve na Vydrici a Zuckermandli bývala i početná nemecká komunita, väčšina z nich sa nevyhla násilnému odsunu do Nemecka alebo (tí šťastnejší) do americkej okupačnej zóny v Rakúsku.
Pokračovanie nabudúce
