
Marián Labuda: „Som synom krajčíra, ktorý mal rád svoju prácu. Moja budúcnosť sa zdala jednoznačná. Málo chýbalo a bol by zo mňa pán Léon, ako v našej hre… Kruh sa uzatvára, nedá sa ujsť pred vlastnou minulosťou. Stojím dnes znovu uprostred krajčírskej dielne a zo všetkých síl sa budem snažiť byť tým, čo mi bolo pôvodne súdené.“
Na snímke s Ingrid Timkovou (Simone). V pozadí Diana Mórová (Mimi).
FOTO – JANA NEMČOKOVÁ
Malá scéna Slovenského národného divadla počas víkendu uviedla prvýkrát na Slovensku v premiére hru Krajčírky a zároveň nám predstavuje dramatika, ktorého diela už roky inscenujú divadlá od Japonska cez Izrael až po Argentínu či európske krajiny.
Jean-Claude Grumberg je považovaný za „najsmiešnejšieho tragického autora“. Jeho tvorba totiž zostáva poznamenaná na jednej strane trpkým detstvom židovskej siroty narodenej v júli 1939 a na strane druhej je plná humoru.
Krajčírky, v origináli má hra názov L‘Atelier, sú taktiež autobiografickou hrou, hovoriacou o tom istom, ale typicky grumbergovským, neopakovateľným spôsobom. Osudy drobných, obyčajných ľudí diváka rozosmejú, hoci vychádzajú z bolestných skúseností. Práve preto smiech nad komickou, nežnou i krutou realitou hrdinov nie je vždy veselý. Je aj čierny, núti premýšľať a často sa dotýka zabudnutých rán v našich srdciach. Hoci mali Krajčírky premiéru v roku 1998 a napísané boli ešte o dvadsať rokov skôr, zostali mostom, ktorý spája skúsenosť autora s univerzálnym posolstvom. Hra preto nezostarla, ale získala na aktuálnosti.
Krajčírky a režisér, dramaturgička, herci
Inscenáciu režijne naštudoval Peter Mikulík. Nie je jednoduché uviesť na scénu hru, ktorá sa u nás ešte nehrala. Navyše, zabunutý L‘Atelier mal aj svetovú premiéru v Marseilles až dve desaťročia po svojom narodení, je teda stále mladou hrou, objavovanou režisérmi i hercami. V Mikulíkovom poňatí zostáva krajčírska dielňa miestom, kde sa ťažko pracuje a zároveň sa tu strhujúco odvíjajú životné príbehy. Pravda sa predkladá bez moralizovania a únavného filozofovania, jednoducho a priamo, s ľudskosťou, ktorá vyvoláva smiech i plač zároveň.
To všetko by nebolo možné bez citlivého prekladu dômyselného a zároveň jenoduchého Grumbergovho textu. Podľa dramaturgičky Dariny Abrahámovej bola práca prekladateľky Evy Melichárkovej výborná. „Vycítila kvality hry, vedela vystihnúť jej podstatu a zmysel. Druhá fáza nastala, keď s Petrom Mikulíkom, ktorý je veľký pedant, až vedeckou, literárnokritickou prácou na texte dospeli k jednoduchej hovorovej a zároveň špecifickej reči jednotlivých postáv.“
Božidara Turzonovová zase obdivuje režiséra, že tak skvele zvládal množstvo žien na javisku. O svojej postave manželky majiteľa dielne Léona (Marián Labuda) povedala: „Heléne je pokorná, pokojná a poslušná žena. Takú postavu som ešte nehrala.“
Kamila Magálová stvárnila Giséle, ktorá vo všetkom zlom vie nájsť aj čosi dobré. Naštudovanie hry vraj nebolo vôbec jednoduché: „Dva mesiace sme mali štyri hodiny denne skúšky a po celý čas sme sedeli a šili. Pozdravujem týmto všetky krajčírky. Naozaj by som to inde ako na javisku nevydržala.“
Na scéne ďalej bravúrne zvládajú herecké i krajčírske umenie Ingrid Timková (Simone), Zuzana Kocúriková (Pani Laurence), Helena Krajčiová (Marie), Diana Mórová (Mimi), žehliari Vladimír Durdík a Branislav Bystriansky a ďalší.
Novú hru Krajčírky uvedie Malá scéna SND najbližšie 17. a 30. apríla.
-------„Niekto sa narodil a ihneď ho priradili k židákom, icíkom, judelesom, musel schovávať svoj nos, zmeniť si meno, skrývať pipíka v plienkach, prechádzať hranice s falošnými dokladmi a vyčkávať, kým sa to skončí… Potom Niekto chodil do školy, naučil sa písať povolanie otca: deportovaný. A potom sa Niekto celý hrdý vyučil krajčírskemu remeslu… Niekto nikdy nevedel – napriek zákonom dedičnosti – ani strihať, ani zošívať, ani urobiť pekne olemované vrecko… Tak sa Niekto dal k divadlu, aby unikol remeslu otcov… považoval sa za herca, trpel návalmi velikášstva, mal kopu času, preto začal písať hry, mal úspech, ale ťažko to niesol. Niekto bol totiž veľmi dobre pripravený na smolu, úspech ho zaskočil a on postupne zatrpkol. Niekto mal pocit, že je stratený. Vtedy Niekto napísal hru, aby znovu našiel svojich otcov a matky… zase mal úspech a veľmi zle to znášal, takže ochorel a musel sa liečiť; kým sa Niekto zotavoval, nevnímal, ako čas plynie; Niekto zostarol a odrazu bolo všetko preč… Nedá sa povedať, že by si Niekto v živote užil veľa zábavy, ale celkom určite sa nenudil.“
Jean-Claude Grumberg, Život NiekohoAutor: MILADA ČECHOVÁ milada.cechova@gpp.sk