V prísnej táborovej izolácii
Povereníctvo vnútra v roku 1950 túto „neuspokojivú situáciu“ v prevýchove vydrických prostitútok riešilo tak, že tie dámy najstaršieho remesla, ktoré vykazovali dobré pracovné výsledky, začali zaraďovať do „pracovného procesu“: zo začiatku ešte pod dozorom kádrových referentov odchádzali pracovať do rybárpoľskej textilky, do bánovskej Zornice, a do cvernovky a Závodu mieru v Bratislave. Tam sa mi ich stopy navždy strácajú.
Tie prostitútky, ktoré zostali v nováckom tábore a nachádzali sa tam ešte aj 26. februára 1951, keď bolo ženské oddelenie zrušené, odeskortovali do TNP vo Valticiach na Morave.
Koniec historickej Vydrice
Historická Vydrica ako súčasť bratislavského podhradia bola osudovo spojená so všetkými zmenami, ktorými táto časť Starého Mesta vo svojej histórii prechádzala.
Ak sa podhradie po skončení druhej svetovej vojny stalo najviac zraniteľným najmä preto, že bolo prekážkou vo výstavbe komunikačného systému mesta, ktorý mal prechádzať dunajským nábrežím, Vydrica bola ešte zraniteľnejšia.
„Dnes je táto časť nielen zo stránky stavebnej, hygienickej a podobne, ale aj zo stránky morálnej najproblémovejšou časťou mesta“ uvádza sa v dôvodovej správe k osnove pripravovaného nariadenia SNR o asanácii podhradskej štvrte mesta Bratislavy z októbra 1948.
Podľa tejto správy sa tu „oddávna usadzovali ľudia nestáleho pobytu“ a podstatná časť tamojšieho obyvateľstva „nemala stále zamestnanie a živila sa najčastejšie ilegálnymi a mravne neprípustnými prostriedkami“.
Likvidácia „neperspektívnych skupín“
Odstrániť nedostatky „sociálneho rázu“ na Vydrici dostalo na starosť povereníctvo vnútra a Úradovňa národnej bezpečnosti (ÚNB) Bratislava I. A týkali sa predovšetkým mestských žobrákov a rôznych tulákov, ktorí tu desaťročia nachádzali svoj bezpečný sociálny azyl.
Pofebruárový režim sa rozhodol „železnou metlou“ vymiesť zo spoločnosti všetky „neperspektívne“ skupiny obyvateľov.
Pokračovanie nabudúce
