Vydrica meštianska, Vydrica rybárov, lodníkov a ich krčiem, Vydrica ako miesto sociálneho azylu aj Vydrica s hriešnou tvárou. Približuje ju kniha Hriešna Vydrica od Antona Baláža, ktorá vyšla vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina.
V prísnej táborovej izolácii
Projekt socializácie rozčlenil prostitútky do nasledovných kategórii: 1. slobodné – profesionálky; 2. slobodné – s krycím zamestnaním; 3. vydaté – ktorých manželia sú zamestnaní a prostitúcia je prostriedkom prilepšenia; 4. kupliarky – bývalé prostitútky, poskytujúce prostitútkam byt a stravu, za ktoré berú horibilné sumy. Záver z tohto kategorizovania bol, že všetky tieto ženy trpia povahovými defektmi takého rázu, že potrebujú dlhotrvajúcu metodickú prevýchovu, a preto ich treba zaradiť do tábora nútenej práce na dva roky. Ich výchova sa má prevádzať individuálne, podľa vypracovaného „obrazu“ každej z nich, sústavne a intenzívne, po stránke osvetovej a politickej primerane ich vzdelanostnej úrovni a tiež tak, aby mohli po prepustení z tábora vykonávať nejakú kvalifikovanú prácu.
Pohlavne choré prostitútky sa mali v tábore zároveň liečiť. Projekt v závere upozorňoval, že po prepustení prostitútok z tábora sa treba postarať o ich zamestnanie vo výrobnom procese, „ako aj o ich sledovanie, či sa opäť neoddali predchádzajúcemu nerestnému spôsobu života“.
A ako sa zásady tohto projektu premietli do táborovej praxe?
Podľa hlásenia veliteľa tábora z 29. septembra 1949 bežala osvetová a prevýchovná činnosť v tábore na plné obrátky. Zabezpečovali ju až traja osvetoví referenti, ktorí zaviedli aj v slepačiarni a krajčírskej dielni socialistické súťaženie a organizovali rôzne pracovnú úderky zo zaradených mužov a žien.
Napriek tomuto a ďalším optimistickým hláseniam sa v skutočnosti proces prevýchovy prostitútok veľmi nedaril. Zvyknuté na slobodu, najmä sexuálnu, nočné túlanie sa po zábavných podnikoch spojené s popíjaním a často celkom neviazanou zábavou so svojimi klientmi, si väčšina z nich veľmi ťažko zvykala na prísny táborový režim.
Napriek tomu, že im za nedovolené opustenie tábora hrozil niekoľkodňový táborový karcer, v závažnejších prípadoch ostrihanie dohola a odsun do ilavskej trestnice, prostitútky z tábora utekali. Keď to bolo len na jednu noc, do neďalekých Bojníc, kde s kúpeľným orchestrom spieval aj František K. Veselý, vybavilo sa to len tým karcerom, ale ak sa niektorá pokúsila vrátiť na Vydricu, naozaj ju čakalo ostrihanie dohola a Ilava.
Pokračovanie nabudúce
