Do vinární sa chodili ľudia zabávať, zabudnúť na starosti a ťažkosti a uvoľniť sa. Posedieť si vo vinárni, to bola skrátka radostná udalosť, ktorá sa plánovala vopred. Cigáni vyhrávali a ľudia spievali.
Víno bolo lacné a piesne dlhé. Pili sa sudové vína, biele či červené, sladké či suché, mladé či kabinetné. Medzi obľúbené reštaurácie patrili tie, ktoré podávali lacné, študentské jedlá. Odchovanci školskej stravy si pochutili najmä na vyprážanom syre s tatárskou za sedem päťdesiat alebo vyprážanom cestíčku za deväť deväťdesiat.
Po „chuťovkách“ zo školskej kuchyne v podobe pajšlí (pľúcka), restovanej pečienky, mozočka či šalátovej omáčky boli pre nás tieto jedlá vrcholom gurmánskych orgií.
Typická anonymná krčma IV. cenovej skupiny. Väčšina z nich už nestojí, niektoré sa premenili na luxusné podniky s čašníkmi a hracími automatmi. Namiesto výčapného pultu stoja barové pulty so zvodnými barmankami, namiesto štamgastov miestna honorácia hlavohruďov. Časy kultových krčiem a reštaurácií našej mladosti sú nenávratne preč. Tie, ktoré ostali, sú podľa mňa len smutným pamätníkom starých čias.
Pochádzam z krčmárskej rodiny, môj dedo bol krčmárom na Dornkapli (dnešná Trnávka). Dedova krčma Telekeš nebola na Dornkapli jediná. Uživili sa aj ďalšie: Chybik, Srdiečko (dodnes fungujú v takmer nezmenenej podobe), Korbelič, Bokroš, Houška, Urbanec. Dedova krčma fungovala do roku 1948, mala kolkovú dráhu a hrávali sa tu karty.
Fajka. Stála na rohu Veternej ulice a Suchého mýta. Zvonku vyzerala lepšie ako vnútri, nebolo to práve noblesné prostredie. Napriek tomu ju vyhľadávali a navštevovali aj intelektuáli. Laco Novomeský, ktorý v tom čase pôsobil v Prahe, pred príchodom do Bratislavy posielal svojim priateľom telegram: „Prídem strelou do Fajky.“
Otec ma sem niekedy zobral, a tak som si vypočul nejednu dišputu či historku zo sveta literatúry a umenia.
Podávali sa tu obedy i večere. Pamätám si na chutnú gulášovú polievku. Zariadenie interiéru bolo skromné, dlážka špinavá, obrusy nevypraté, steny nasiaknuté dymom. Na stene pri vchode bola umiestnená stará, masívna, modrá poštová schránka ešte z čias prvej republiky.
Fajka mala svojich štamgastov, ktorí mali rezervovaný stôl v zadnej časti. Bola to typická kultová krčma IV. cenovej skupiny, ktorá padla za obeť nezmyselnému búraniu koncom šesťdesiatych rokov. Možno to bol na prvý pohľad pajzel, ale „náš“. Vždy plný správnych ľudí a dobrej zábavy. Česť jej zapľuvanej a začmudenej pamiatke!
Hron. Pre Prešporákov odjakživa Lerchner. Dom s plochou strechou na Mierovom námestí, z ktorej reportér
Slovenského rozhlasu údajne informoval poslucháčov o vyhlásení tzv. slovenského štátu. Plebs sa najmä v lete sústreďoval v záhradnej časti, orientovanej na Suché mýto. Vo vnútornom objekte bola reštaurácia, ktorej častým hosťom bol Jim Šťastný, známy tréner Slovana.
Pokračovanie nabudúce
