sme sa teda hodiť mu z mosta do člna list s naším telefónnym číslom. Zavolal o jedenástej v noci a dohodli sme si stretnutie. „Kolega ma upozornil, že sem niečo spadlo. Tak som mu povedal – choď to zodvihnúť, čo keď nám tie dámy hodili ľúbostný list.“
Kedy sa podarilo čln vytiahnuť? Bolo to náročné?
„S prácami sme skončili o jednej v noci zo stredy na štvrtok, mali sme ťažkosti, lebo sme museli vypumpovať z člna vodu. Bol ťažký, praskli nám tri špeciálne laná, 40 milimetrov hrubé. Nakoniec všetko vyšlo. Ešte musíme čln odviezť do prístavu. Bola to asi tretia najťažšia práca, ktorú sme robili. Vyťahoval som stovky lodí, ale musím povedať, že najťažšie bolo vytiahnuť Ďumbier v roku 1997. Teraz, pred piatimi týždňami, som zachraňoval v Rakúsku jednu loď BDSG Cargo, čo je rovnaká lodná spoločnosť ako pri tomto remorkéri, to bola moja druhá najťažšia práca. Loď skončila v hĺbke 23 metrov. Podarilo sa ju vytiahnuť až o 15 dní bez potápačov, s absolútnym nasadením, ale dopadlo to dobre, nikomu z mojich ľudí sa nič nestalo. Mám veľmi dobrých zamestnancov, no pri každej akcii musím byť osobne.“
Vytiahli ste už viac ako 200 lodí. Musíte dokonale poznať Dunaj.
„Ako kapitán som neraz splavil Dunaj, s bratmi sme mali súkromný prepravný podnik. Boli sme traja bratia, obaja už, bohužiaľ, zomreli. Ja by som bol už tiež na penzii, v decembri mám sedemdesiat, ale musím ešte pomôcť dcéram. Ako kapitán som jazdil po Dunaji vo dne v noci a Bratislavu poznám dobre. Pohľad na nábrežie je krásny, poznám aj Budapešť a Viedeň, všade je pekne, všade sa niečo nájde. Mne sa páči každé mesto na Dunaji.
Naša spoločnosť však nepôsobí len na Dunaji, ale aj na prítokoch a všade, kam nás zavolajú. Brandner je najväčšia záchranná loď na Dunaji, je dlhá 126 m, široká 11,5 m a má nosnosť 3500 ton. Žeriav, ktorý je teraz na palube, má vztlak 220 ton, a keď to nestačí, mám tu zdvihák, pomocou ktorého môžem dvihnúť až 700 ton, ale veľmi ťažko sa s ním manipuluje, dlho trvá postaviť ho a potom znovu demontovať.“
Vy ste už siedma generácia lodníkov, na toto povolanie sa dali zlákať aj vaše dcéry. Tiež sú kapitánkami a vyťahujú potopené lode. Ste na ne hrdý?
„Moje dve dcéry, to je ôsma generácia vodákov. Ony sa zaoberajú osobnou lodnou dopravou Brandner, sú prvými rakúskymi lodnými kapitánkami, čo muži nenesú ľahko. Mám dve vnúčatá, jedno má štyri a pol roka, druhé pol druha a od mladšej dcéry čakám každým dňom tretie vnúča, veľmi sa teším – veď potrebujem vychovať dorast.“
Odkedy pracujete na lodiach na Dunaji?
„Ako štvorročný som preplával cez Dunaj, cez prúd na člne s veslami. Už ako šesťročný som s otcom splavoval drevo až po Budapešť, bez motorov, bez prístrojov, len ručne. Som posledný pltník, čo vie ručne splavovať. Viem aj sám spraviť plť, ako posledný mám na to ešte licenciu.“
Čo pre vás Dunaj znamená?
„Voda je pre mňa život. Žijem na vode, žijem z vody a žijem pre vodu.“
Čo hovorí na vaše povolanie manželka?
„Oprávnená otázka. Moja žena a obe dcéry mali strach, keď som sem odchádzal. Bolo toho teraz veľa, pred piatimi týždňami tá loď, ktorú sme vyťahovali 15 dní, potom záplavy, čo znamená prácu vo dne v noci, a teraz remorkér. Všetky tri plakali a pýtali sa – musíš to robiť? V decembri budem mať 70 rokov. Pred tromi mesiacmi ma operovali, ale len čo sa mi polepšilo, hneď ma to ťahalo na rieku.“
ANDREA HAJDÚCHOVÁ, ZUZANA VILIKOVSKÁ
