Noviny a časopisy
Viedol som si zošit, kam som si nalepoval. Obrázky žien som nevystrihoval, ani tých v atletických dresoch. Vtedy to pre mňa ešte nebolo také... veď viete. Ako ženy. Najmä ruské atlétky. Bol som vo veku, keď mi ženy v trenírkach pripadali smiešne. Vlastne boli oblečené ako na spartakiádach, v plavkách.
Nevystrihol som si ani sovietske guliarky, najmä nie Tamaru Pressovú. Ak boli na obálke Štartu, kúpil som si radšej známky. Alebo Roháč. Alebo Dikobraz. Avšak Dikobraz sa ťažko zháňal, tak ako aj časopis ABC. Škoda, že tie zošity už nemám. Okrem jedného. Ostatné zmizli v zberných surovinách.
Časopis 100+1, ktorý som čítal v rokoch 1965 – 1969, mal typickú matnú obálku. Od roku 1969 bola obálka z lesklého papiera, čím získal trocha šmrncu svetovosti. Inak napodobňoval sovietsky časopis Ogoňok, ktorý mal síce „svetovú“ obálku, ale s obsahom to bolo slabšie. Medzi mladými bol obľúbený český Mladý svět. Ako redaktor tu pôsobil František Smoljak, neskôr známy režisér. (V roku 1962 vymyslel spevácku anketu Zlatý slávik.) Pravidelne zverejňoval výsledky rozhlasovej hitparády. Technický magazín, čiže „téčko“, sa neorientoval len na techniku, ale aj na iné aspekty moderného života, médiá, hi-fi, film, architektúru, fotografiu, výtvarné umenie a kultúru všeobecne. Dal sa čítať, podobne ako Svět motorů.
Jediným čitateľným denníkom bol Večerník. Okrem budovateľských úspechov informoval o dianí v Bratislave. Stal sa bratislavským klebetníkom a stálo sa naň v rade. Raz na Veľkú noc aj voňal. Na pokračovanie vychádzal na jeho stránkach kreslený komiks: Tóny Habarka, Jožinko, dieťa svojich rodičov, Ferko a Katka. A v stredajšom Večerníku poviedka od Hildy Gábrišovej.
Úryvky z Večerníka, čomu sme (ne)verili... a iné kuriozity
Predstavte si, že po dlhšom čakaní ste dostali krásny komfortný byt v paneláku. Zariaďujete si ho tak, aby ste v ňom čo najpríjemnejšie a najpohodlnejšie trávili chvíle, keď „máte naberať ďalšie sily do práce“. Čo však z toho, že sedíte v pohodlnom kresle pri dobrej knižke, keď vás z neho neustále „vyhadzuje“ rock and roll, ktorý reve zo susedovho rádia tak, že by zahanbil aj niekoľko sústredených mestských ampliónov. A keď potom slušne zazvoníte a zdvorilo požiadate, aby rádio stíšili, spustí sa vám na hlavu spŕška viet a la – my si môžeme robiť v našom byte, čo...
Tenké steny panelákov sú vôbec veľmi zradné. Dennodenne stále viac rodín cíti všetky výhody moderného bývania. To minimum, čo my za to môžeme dať, je práve to, že tieto výhody nebudeme znehodnocovať susedskou neznášanlivosťou. (12. marec 1963).
Dnes sme zahltení a atakovaní bilbordmi, ktoré nás sprevádzajú na každom kroku a znepríjemňujú nám každodenný život. Tak to bolo v minulosti s heslami. Boli všade a rozhodne boli zábavnejšie ako dnešné reklamné slogany.
Pokračovanie nabudúce
