Už dopredu sa desím - čo mu ukážem? Hrad je zavretý, cesty rozkopané, nové mrakodrapy ohavné.
A vtom si spomeniem, že predsa je tu niečo. Objavila som to náhodou a nečakane pri nedávnom hľadaní korunovačného pokladu. Zistila som, že v meste je ešte ďalšie, úplne iné, netušené, záhadné a krásne, ale opomínané mesto. Priestor, ktorému sa nevyhýbajú zázraky.
Môžu v ňom byť všetky mestá naraz, skutočné aj fiktívne. Dôkazom je žehliaca doska v Dóme, do ktorej hrozivé strašidlo vypálilo svoju dlaň. Aj podjazd s ozvenou hrmenia vlakov, kde to vyzerá ako v temnom a špinavom Londýne Sherlocka Holmesa.
Nesmiem zabudnúť na ošarpané, ale pôvabné staré domy, keď im spoza strechy prebleskne slnko. Hneď som zároveň v Budapešti aj v Ríme. V Rusovskom parku so stromami, ktoré pomaly hnijú v čiernej vode, každú chvíľu čakám, že nado mnou preletí niečo ako pterodaktyl.
Zarastený Bacílkov bazén nad električkovým tunelom si mením podľa nálady. Raz mám starobylé kúpele, inokedy dávnu indiánsku stavbu v Mexiku, ktorú takmer pohltila džungľa.
Stačí chodiť a pozerať sa.
