Bratislavské súsošie Márie Terézie, ktorého autorom bol sochár Ján Fadrusz, symbolizovalo chvíľu, keď zástupcovia uhorských stavov tasili šable a zvolali: Moriamur pro regina nostra. Dvadsaťtriročná panovníčka porodila už štvrté dieťa, konečne chlapca, ale európske mocnosti nechceli uznať pragmatickú sankciu, teda právo následníctva habsburského rodu aj v ženskej línii.
Keď Fridrich II. obsadil Sliezsko, zvolala do Bratislavy krajinský snem, vo vystúpení použila ženskú taktiku (svoju reč prerušovala utieraním sĺz), no napriek tomu zámer, aby sa jej manžel František Lotrinský stal spoluvládcom, snem neschválil. Korunováciu určil na 25. júna a František sa nemohol zúčastniť ani na slávnostnom korunovačnom sprievode.
Dňa 11. septembra 1741 sa uhorské stavy opäť zhromaždili a Mária Terézia ich na Bratislavskom hrade požiadala o podporu v boji proti nepriateľom trónu. Mala oblečené tmavé šaty ušité podľa uhorskej módy a na rukách mala syna. Traduje sa, že v príhodnej chvíli malého Jozefa uštipla, ten sa srdcervúco rozplakal a bojovní uhorskí veľmoži sa uľútostili mladej, bezbrannej ženy, povyskakovali zo svojich miest so šabľami v rukách a volali: „Vitam et sanguinem pro regina nostra! Moriamur pro regina nostra!", čím deklarovali, že sú ochotní preliať krv i zomrieť za svoju kráľovnú. Panovníčka šľachte potvrdila výsady, oni odsúhlasili pomoc, veď krv išla prelievať šesťdesiattisícová nevoľnícka armáda.
Vladimír Tomčík, združenie Devínska brána
