Prešporáci, ktorí vedeli po nemecky, mohli čítať Volkstimme, noviny rakúskych komunistov, ktoré vychádzali s podporou našich súdruhov. Tento plátok išiel na dračku, lebo uvádzal program rakúskej televízie. Občas bol prílohou denníka Ľud, ktorému pomáhal rapídne zvyšovať predaj. V Ľude sa publikovali dobrodružné romány na pokračovanie.
Mimoriadne vysoký odbyt mal Život strany, ktorý musel povinne odoberať každý člen KSČ. Okrem tohto časopisu nás humorom zásoboval Roháč. Pôsobili tu známi karikaturisti: Viktor Kubal (Dopisy od Dity, Cvik a Cvak), Božena Plocháňová (komiks Bill a Mary), Fedor Vico (Dereš Fedora Vica), Jozef Babušek (Jožinko, dieťa svojich rodičov). Aj v literárnej redakcii Roháča pracovali známe osobnosti: Koloman Uhrík, Martin Jurčo, Krista Bendová, Klára Jarunková alebo Milka KostrováLopašovská.
Jedným zo zakladateľov českého humoristického a satirického časopisu Dikobraz bol známy spisovateľ Ondřej Sekora, autor Ferda mravca. Bol aj pôvodcom názvu Dikobraz. Od šesťdesiatych rokov doň prispievali autori veľmi zvučných mien: Neprakta, Vladimír Renčín, Václav Jiránek, Barták, Urban.
V škole sme povinne odoberali jeden sovietsky časopis. Údajne na zdokonalenie znalosti ruštiny. Ja som si objednal Krokodíl, čo bola obdoba nášho Roháča a boli v ňom pekné obrázky.
Časopis Expres vyzeral ako noviny a vychádzal raz týždenne. Ponúkal výber zaujímavostí zo sveta, aj toho kapitalistického. Šéfredaktorom bol Rudolf Fábry. Český časopis Reportér začal vychádzať v roku 1968, mal ambíciu byť českým variantom informačného týždenníka typu Time či Der Spiegel. V intenciách sovietskej propagandy šlo o kontrarevolučný plátok.
Echo bol študentský časopis presahujúci študentské kruhy, mapoval aj celospoločenské témy. Pamätám sa na jeden zaujímavý článok s názvom Nová vrchnosť, starý guláš. Hudba, spev, tanec, časopis pre ĽUT (Ľudová umelecká tvorivosť) som čítal len raz, keď v ňom bol uverejnený článok o našej bigbítovej skupine.
Hudobný časopis Melodie, ktorý začal vychádzať v roku 1965, informoval o dianí v našej i svetovej pop music. Pravidelne prinášal informácie o pop music v Sovietskom zväze a ostatných socialistických krajinách.
Štart, časopis o športe, stál tuším tri koruny. Obrázky neboli čiernobiele, skôr hnedobiele. Existoval aj časopis Stadion, ale ten bol podpultovým tovarom.
Do školy v Petržalke som jazdil autobusom číslo dvadsaťšesť a na zastávke bol stánok PNS. (Neviem, či sa už vtedy volal PNS.) Kupoval som si tam Štart a známky v rôznych balíčkoch, po dve, tri a päť korún. Štvorkorunové neboli. Na kartónovom papieri boli malé umelohmotné vrecúška so známkami. Najvrchnejšia bola vždy najfarebnejšia a najkrajšia. A pod ňou schované obyčajné, ktoré sa v každom vrecúšku opakovali. V Štarte uverejňovali fotografie známych športovcov.
Pokračovanie nabudúce
