Ľubomír Zelina pri svojich obrazoch inštalovaných v Prezidentskom paláci v Bratislave.
FOTO – TASR
Svet maľby Ľubomíra Zelinu je svetom spontánnych a zdanlivo nespútaných farebných tvarov. Ich energia sa však uvážlivo koriguje umelcovým racionálnym zázemím a vlastnou senzibilitou. Obe tieto veličiny jeho ľudského a umeleckého profilu sú formované a modelované konkrétnou životnou situáciou a skúsenosťou.
Ľubomír Zelina (1943), absolvent Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, sa pri osobných rozhovoroch stretol s Francisom Baconom, Emilom Vedovom a Vincentom Hložníkom, s ktorým realizoval architektonické diela – viac ako dvesto vitráží. Napriek tomu si zachoval vlastný štýl a „podľahol“ len svojmu programu.
Maliar do poslednej bunky tela s rafinovanou eleganciou prináša ohňostroj nespútaných farebných tvarov. Sú to kompozície, ktoré explodujú spod maliarových rúk a hľadajú každodenné mystérium života.
Zelinova výstava v Salle Terrene Prezidentského paláca je výberom z jeho maliarskej tvorby. Jedenásť obrazov z posledného obdobia však presvedčivo rozpráva príbeh umelcových snažení a hľadaní. Ako hovorí sám maliar, sú to neustále zápasy – je to boj tvarov. „Vedome si hľadám prekážku, ktorú sa snažím prekonať,“ hovorí Zelina. „Tým dosahujem negáciu a nastáva pokoj. Dostávam sa do neznámej podstaty diania. Je v tom akési tušenie vesmíru, priestoru, ktorý ma stále fascinuje už od mladosti, keď som pozoroval oblohu.“
Charakteristickou črtou obrazov Ľuba Zelinu je reliéfnosť maľby. Farby nanáša na plochu plátna vo vysokých nánosoch, často ich tvaruje priamo rukami, s vylúčením klasického štetca. Reliéf však nepresahuje do sochy, obraz zostáva pre Zelinu stále čistou maľbou.
Maliar tvaruje svoj svet ľudí, prírody a kozmu. Vedie tichý dialóg so svetom okolo seba, aby vytiahol nad hladinu svoj príbeh. Je to príbeh humanizmu, akejsi kozmickej večnosti a nemennosti zákonov a síl, čo predurčujú a sprevádzajú celý náš život.
ĽUDO PETRÁNSKY
