SME

Vladimír Tomčík: Tolerantnejšieho mesta ako Bratislava nebolo

Špina, závisť, otrasní čašníci, mafiánske spôsoby, premrštené ceny a príšerná architektúra - aj to je Bratislava, tvrdí v rozhovore jej znalec a spisovateľ.

Narodil sa v roku 1950 v Bratislave. Vyštudoval dejiny umenia na FF UK. Pracoval v Zväze výtvarných umelcov, potom 16 rokov v redakcii Výtvarného života (od eléva po šéfredaktora). V marci 1989 prešiel do výtvarnej redakcie vydavateľstva Mladé letá, od roNarodil sa v roku 1950 v Bratislave. Vyštudoval dejiny umenia na FF UK. Pracoval v Zväze výtvarných umelcov, potom 16 rokov v redakcii Výtvarného života (od eléva po šéfredaktora). V marci 1989 prešiel do výtvarnej redakcie vydavateľstva Mladé letá, od ro (Zdroj: Karol Sudor)

O Bratislave s ním možno hovoriť celé dni. Vie o veciach, o ktorých väčšina ani netuší. Čuduje sa, ako môže niekto nemať rád mesto, v ktorom žije. Na druhej strane nešetrí jeho kritikou.

Špina a odpadky, neochota, závisť, otrasní čašníci, mafiánske spôsoby, kšefty úradníkov, premrštené ceny a príšerná architektúra - aj to je dnešná Bratislava, tvrdí v rozhovore pre SME.sk jej znalec a spisovateľ Vladimír Tomčík.

Ste starý Prešporák. Niekto Bratislavu vníma ako krásavicu na Dunaji, iný ako predmestie Viedne, ďalší ako špinavú veľkú dedinu, mnohým je ľahostajná. Čím je pre vás?

Vlastne všetkým, čo ste spomenuli, a ešte niečím navyše. Je úžasným miestom na svete, a ako povedal básnik - mestom na sútoku vína a Dunaja. Bratislava v minulosti nebola len akýmsi príjemným predmestím Viedne. Málokto vie, že tu električka zacengala už v roku 1895, teda rok pred Prahou a dva roky pred Viedňou a Budapešťou. Obyvatelia cisárskeho mesta sem prichádzali na burčiak, na vynikajúce víno či dobré jedlo a za jediný deň ich sem vraj električkou prišlo až trinásťtisíc. Bratislava pritom nehrala prím len v technickej oblasti. Napríklad keď vo Viedni zakázali Schnitzlerovu hru Profesor Bernardi, naše Mestské divadlo ju uviedlo. Trúfam si tiež povedať, že v Európe sa v tých časoch ani nenašlo mesto s takou mierou tolerancie ako Bratislava. Dnes to už, žiaľ, neplatí.

Na základe čoho si myslíte, že v tolerancii nemala konkurenciu?

Na jednej jedinej ulici sa nachádzal katolícky korunovačný chrám sv. Martina, hneď vedľa bola orientálne pôsobiaca neologická synagóga, kúsok vyššie je pravoslávny kostol sv. Mikuláša, bola tu ortodoxná ješiva, ale aj moslimská modlitebňa, ktorú navštevovali bosnianski obchodníci.

Dnes nemožné.

Určite. Bolo by zaujímavé sledovať, ako by ľudia reagovali, keby tu niekto chcel postaviť mešitu. O tolerancii, aká tu bola v minulosti, dnes určite nemožno hovoriť.

Bratislavocentrizmus je účelová konštrukcia

Vzhľadom na to, kto všetko tu žil, bola Bratislava zrejme multietnická.

A multikultúrna zároveň. Škoda, že sa významné udalosti, ktoré sa v meste udiali, nevyužívajú na jeho propagáciu. Svetové ekumenické hnutie má približne sto rokov, ale u nás sa už v roku 1609 v Dóme sv. Martina uskutočnil spoločný obrad katolíckeho, evanjelického a kalvínskeho kňaza. O koľko storočí naši predkovia predbehli vývoj? A takých prípadov je oveľa viac, určite sme teda neboli zapadnutým, ospalým a provinčným mestom.

Čo sa však stalo, že prišla taká zmena?

Bratislavská multietnicita bola ukončená násilne. Ešte pred druhou svetovou vojnou tu pokope žili Slováci, Nemci, Maďari, bola tu veľmi početná židovská a česká komunita. Po vojne tá židovská prakticky zanikla a s ňou aj jidiš, židovská kultúra, časopisy, noviny, školy, športové kluby... Nemcov vysťahovali a zvyšky národnostnej pestrosti sa utopili v mori nových obyvateľov, prichádzajúcich z celého Slovenska.

Je sa dnes prečo za Bratislavu hanbiť?

Áno, jednoznačne. Prejdite sa s otvorenými očami od hotela Kyjev k Manderláku, a po pravej strane Námestia SNP až po nemocnicu Milosrdných bratov. Všimnite si, ako vyzerajú kamenné obrubníky okolo prestarnutých a chorých stromov! V absolútnom centre je na uliciach zažratá špina, váľajú sa tu odpadky. Navyše medzi ľuďmi panuje neochota, závisť, zášť, správanie sa čašníkov je otrasné, kvalitu gastronómie možno porovnať so závodnou kuchyňou na Trati mládeže, vládnu mafiánske spôsoby, zákony sa ignorujú a mnohí kompetentní úradníci sa venujú kšeftovaniu! Ceny za nekvalitný tovar a služby sú premrštené, všetkému dominuje príšerná architektúra. Kto by sa za to nehanbil?

Nejedna diskusia na internete je sprevádzaná nenávisťou k Bratislave a výčitkami týkajúcimi sa „bratislavocentrizmu". Oprávnenými?

Nie je dôležité, kto sa kde narodil, veď každý dnes v podstate môže žiť, kde len chce, trebárs aj v Kazachstane. Problém je v samotných ľuďoch. Niekto sa niekam prisťahuje a zabýva sa tam. Ale ako môže plnohodnotne žiť, ako vychováva svoje deti, ak si nevytvorí vzťah k svojmu mestu? Ako môžeme nemať radi svoj domov? Osobne výčitky o „bratislavocentrizme" považujem za účelovú a umelú konštrukciu. Veď koľkí z dnešných Bratislavčanov tu žijú v tretej či štvrtej generácii? Chcem tým povedať, že väčšina obyvateľov mesta má korene niekde na vidieku. Nájdete v Prahe, Moskve či Paríži človeka, ktorý by sa k mestu, v ktorom žije, správal sa tak macošsky a pociťoval by voči nemu takú averziu a antipatiu?

Nejaké príčiny to mať musí.

Má - zúfalú absenciu zdravého patriotizmu. Pozor, ten nijako nesúvisí s tými dnes znova aktuálnymi a negatívnymi izmami. Starí Bratislavčania vedeli, prečo sú na svoje mesto hrdí. Hrdí na slávnu históriu mesta, na slávne osobnosti a rodákov, na víno, ktoré pomocou rúk, umu a slnka stvorili. K Bratislave si vytvorili pozitívny vzťah aj mnohí slávni cudzinci. Stačí spomenúť Hansa Christiana Andersena. Keď ho požiadali, aby rozpovedal svoju poslednú rozprávku, povedal: „Načo, však vaše mesto je rozprávkou."

Váľanie viny na developerov je alibizmus

Ťažko byť hrdý na to, čo z mesta vytvorili komunisti, a na to, čo ostáva po developeroch. Spomeňte si, čo sa stalo s podhradím kvôli výstavbe Nového mosta, ako sa vyvíjala Petržalka. Je dnes vôbec správne nazývať Bratislavu krásavicou na Dunaji?

To bol, samozrejme, účelový slogan, podobný ako „Bratislava, mesto mieru". Bohužiaľ, za posledné polstoročie sa tu naozaj udiali strašné veci - pre Nový most, ktorý mal byť socialistickou protiváhou feudálnemu hradu, sa napáchali škody, podobné vojnovej Varšave. Zničili podhradie, okyptili Staré mesto, navyše most skončil v lieviku pôvodných, úzkych ulíc. Po veľkorysých medzinárodných projektoch na nové sídlisko nakoniec vznikla Petržalka, ktorá sa na zürišskej fakulte architektúry prezentuje ako najpomýlenejšia urbanistická realizácia.

Vážne?

Žiaľ. Lenže to, čo sa stalo, už nikto nezmení. Problém vidím skôr v tom, že tieto trendy prevládajú dodnes. Konkrétny príklad? Stačí si pozrieť projekty na rekonštrukciu Staromestskej ulice. Boli prezentované na výstave v Primaciálnom paláci a nevdojak ma napadlo, že vďaka Bohu za krízu, vďaka nej sa takéto obludnosti nebudú realizovať.

Sile peňazí developerov sa bráni len ťažko.

Budete sa asi čudovať, ale myslím si, že takéto zvaľovanie viny je len účelový alibizmus. Je mi ľúto, ale ak mesto predá pozemky bez akýchkoľvek regulatívov, nemožno sa čudovať, že staviteľ, ktorému ide v prvom rade o obchod, si na svojom majetku bude robiť, čo len chce. V každej civilizovanej krajine sa najskôr postaví pomyselná latka, ktorú nemožno podliezť, až potom sa realizuje predaj. Však takéto regulatívy určoval v Prahe už Karol IV. Komu čo bránilo spraviť v Bratislave to isté? Nestojí to predsa žiadne peniaze.

V prznení mesta teda nie sú na vine developeri, ale lokálni politici?

Jedni aj druhí. Považujem ale za nemorálne, ak niekto predá PKO či pozemok na Belopotockého ulici pri rozhlase a potom vehementne vystupuje ako ich záchranca. Developer je staviteľ a pozemky kupuje na stavbu. Ak si kúpim záhradku a chcem v nej pestovať mrkvu, ako môže prísť pôvodný majiteľ s príkazom či požiadavkou, aby som nepestoval zeleninu? Podmienku zákazu pestovania mrkvy mi mal predsa povedať vopred, a až potom sa spýtať, či záhradku vôbec kúpim. Bremeno viny teda nemôže byť len na developeroch.

Tí by však tiež mohli mať istú úroveň alebo aspoň trochu estetického cítenia.

Nezabúdajte, že majitelia tých firiem možno sedia kdesi v zahraničí, v Bratislave azda ani nikdy neboli. Tým predsa ide o iné, nie o estetiku. Skôr by som povedal, že chyba je aj v akejsi necitlivosti a neschopnosti architektov, ktorí zmysel pre proporčnosť nikdy nemali a o estetickej zložke architektúry často ani nechyrovali. Túžia po vlastnom pomníku a zabúdajú, že nestavajú na prázdnej, zatrávnenej ploche, ale na mieste, ktoré sa urbanizovalo dve tisícročia.

Ale aby sme všetku vinu opäť nezvaľovali len na niekoho, uvediem iný príklad. Na Prezidentskom paláci smerom na Štefánikovu ulicu v roku 1959 osadili bronzovú tabuľu s faksimile Haydnovho podpisu. Bola tam osadená na pamiatku koncertov v danom paláci. Cisárovná Mária Terézia sa dokonca vyjadrila: „Keby som nebola taká zaneprázdnená štátnickými povinnosťami, na operné predstavenia by som najradšej chodievala do Prešporka". Pri premene budovy z Pionierskeho paláca na prezidentský tabuľu odstránili. Vraj Haydn nehrával priamo v paláci, ale v hudobnom pavilóne v záhrade. Čo k tomu dodať? Nepripomína vám tento nekultúrny čin myslenie hodné istého ajatolláha? Pamätáte sa na obrazoborectvo Talibanu?

Väčšine architektov, s ktorými som hovoril, sa páči budova Slovenskej národnej galérie na nábreží. Čo na ňu hovoríte vy? Laici sú z nej často zhrození.

Osobne podobu galérie považujem za unikátny a vrcholný „Meisterstück", realizovaný v intenciách „socialistického baroka" v architektúre. Viac k tomu netreba dodávať.

Guláš, langoš, pagáč, tarhoňa, štrúdľa, rezance s tvarohom sú z Turecka

Čo sa vie o vzniku Bratislavy?

Osídlenie mestského typu na tomto území existovalo už veľmi dávno, pred dvetisíc rokmi. Bratislava má totiž neuveriteľnú polohu. Začali s tým Kelti.

Sme teda ich potomkami?

Samozrejme, aj ich, ale nielen. Všetci v tomto regióne sme v skutočnosti akísi „Mitteleuropamischung".

V čom bola výhodná poloha tejto lokality?

Zo severu bolo mesto chránené Malými Karpatmi, teda v tom čase de facto nepriechodnými lesmi, na juhu bol Dunaj, na východe zase šúrske močariny. Kelti boli prví, ktorí u nás začal vytvárať kultúrnu krajinu. Rúbali lesy, sadili vinič. Ale Kelti boli aj prví, ktorým pripisujeme negatívne zásahy do krajiny. Na severnom Slovensku klčovali duby, vďaka čomu sa presadila monokultúra ihličnatých stromov. A dôsledok? Stačí silný vietor, aký sa tade prehnal pred pár rokmi.

Mala Bratislava významné postavenie od počiatku?

Áno, pretože tu bolo niečo výnimočné - brod cez Dunaj. Keď rieka nebola zamrznutá, široko-ďaleko to bolo jediné miesto, ktoré sa dalo použiť na prechod veľtoku. Navyše na tomto mieste sa križovala Jantárová cesta zo severu a Hodvábna cesta z východu.

V rámci národností ste hovorili o stredoeurópskom mixe.

Dokladom miešania a ovplyvňovania môže byť guláš, ktorý sa dnes všeobecne považuje za maďarský gastroidentifikačný znak. Jeho korene však siahajú do 19. storočia, pričom Maďari toto jedlo prevzali od Turkov. A nielen guláš, ale trebárs aj jedlá na špíze, langoš, pagáč, tarhoňu, štrúdľu, rezance s tvarohom. Dokonca aj taká čárda pochádza z turečtiny, kde slovo çardak predstavuje provizórnu chatu v rovinatej krajine. Neuveríte, ale nielen papriku, paradajky, tekvice či kukuricu k nám priniesli „osmanskí bojovníci na malých koníkoch". To isté platí pre klobásu.

Mnoho názvov sa však prevzalo aj z arabčiny.

Nepochybne. Sem patrí alkohol, šálka, karafa, saláma, káva, cukor či limonáda.

A sme pri búraní mýtov.

Áno, žijeme ponorení do romantických mýtov, keď kôň Šemík skákal do Vltavy (podľa starej českej povesti tento kôň zachránil vladyku Horymíra pred popravou na pražskom Vyšehrade. Preskočil s ním totiž hradby do Vltavy, pozn. autora). Pre ilustráciu tiež uvediem, že napríklad takú Janu z Arku považujeme za symbol Francúzska, pričom za svätú ju vyhlásili až v roku 1920.

Kaviár bol odpad, kŕmili sa ním prasce

Spájajú sa takéto romantické legendy aj s Bratislavou?

Určite. Nik sa nezaslúžil o rozvoj Bratislavy tak ako Žigmund Luxemburský. Pritom vďaka pretrvávajúcemu romanticko-socialistickému českému pohľadu je vnímaný ako „liška prolhaná", ktorá dala upáliť Jána Husa. Husa vnímame ako asketického kazateľa, ale pravdepodobne to bol malý guľatý mužíček. A revoluční husiti? V skutočnosti na Slovensku vraždili a rabovali.

Aká bola Bratislava v dávnej minulosti?

Nuž, ešte v roku 1487 v bratislavskom chotári zastrelili 98 medveďov. V meste žili obchodníci, rybári, približne polovicu obyvateľov živilo víno. V tom čase na hlavu jedného mešťana, či už vysmädnutého pijana, alebo dojčaťa, pripadalo 2500 litrov vína na rok. Víno bolo to najlahodnejšie, čo táto lokalita ponúkala, nalievalo sa i na kráľovských svadbách. Aj prvé šampanské mimo územia sladkého Francúzska sa ochutnalo v roku 1825 práve v Bratislave. Vtedy to však nebola chránená značka, dnes by o ňom tvrdili, že šlo o šumivé víno, vyrábané klasickou šampanskou technológiou. Slávne Palugyaovo šampanské sa dokonca dostalo aj do vinotéky na Titanicu.

To boli časy, keď bol ešte čistý aj Dunaj.

Nuž, zrejme áno. Pod mestom bola vnútrozemská delta s množstvom ramien a neresili sa tu jesetery až z Čierneho mora. Keby sme Dunaj neznečistili a keby neexistovala priehrada na Železných vrátach, možno by najkvalitnejší kaviár pochádzal z Bratislavy. Rybári lovili všetky druhy rýb, dokonca sa tu vyskytovala aj vyza, ktorá podľa zachovaných dokladov vážila až osemsto kilogramov.

Koľko?

Áno, osemsto kilogramov. Lovila sa tak, že o hák sa priviazala živá kačica alebo hus, a keď tento dravec zabral, z vody ho vyťahovali zapriahnutým párom volov. Treba tiež povedať, že v stredoveku si kaviár nikto nevážil a zväčša končil ako krmivo pre prasce. Slávna éra tejto pochúťky prišla až v 19. storočí.

Kaviár je teda bývalý odpad, povýšený na lahôdku?

V podstate áno, nikto ho kedysi nechcel, dokonca ním pohŕdali aj tí najchudobnejší. Pri brehu boli vtedy zakotvené lode, takzvané fischhaltre, ktorých dno bolo deravé a prúdila v nich voda. Sem sa dávali ulovené ryby, na trh na Rybnom námestí ich tak prinášali vždy čerstvé. Ryby sa dokonca chovali aj v priekopách mestských opevnení. Na trhy sa tiež vozili plné vozy rakov, za lahôdku sa považoval slimačí kaviár. Boli to pôstne pokrmy, podobne ako aj bobrie chvosty či medvedie tlapy. Určite sme teda neboli gastronomickou Saharou. Najviac bolo cenené vtáctvo, lietajúce pri nebi, a ovocie z vrcholkov stromov. V stredoveku bývalo na bratislavských trhoch v ponuke vraj viac čvíkot (druh malého vtáčika, pozn. autora) ako kurčiat. Ľudia ich považovali za lahôdku.

1.jpg

Viedenský rezeň prišiel z Byzancie cez Maurov do Španielska

To, čo rástlo pod zemou, bolo zaznávané?

Presne tak, napríklad zemiaky až do konca 18. storočia. Ľudia ich vyslovene odmietali. Mária Terézia či Jozef II. nútili sedliakov sadiť ich pod hrozbou trestov. Boli spod zeme, teda „páchli peklom". Nebolo to tak len u nás. Francúzsky kráľ dal vysadiť zemiaky, a keď dozreli, nechal ich strážiť delostrelectvom. Podnietil tak sedliakov k ich kradnutiu, však niečo bezcenné by len tak nestrážili.

Prvá kuchárska knižka v slovenčine od Jána Babilona z druhej polovice 19. storočia obsahuje okolo 1500 receptov, pritom len desiatka sa týka jedál zo zemiakov. Receptov na hľuzovky je trikrát viac. Ešte aj Kazinczy, keď prekladal Goetheho hru Stella, výraz zemiaky nahradil gulášovým mäsom, lebo bol presvedčený, že ľudia by nevedeli, o čo ide. Koniec koncov, niet sa čo čudovať, veď aj viedenský rezeň má len nejakých 150 rokov.

Tipujem, že ani nepochádza z Viedne.

To teda nie. Maršal Radecký recept opísal v liste cisárovi Františkovi Jozefovi, keď potláčal povstanie v severnom Taliansku. Do Milána sa dostal zo Španielska, pričom Španieli ho prevzali od Maurov. Tí ho zase odpozerali v Byzancii. Aj preto sa vždy v duchu smejem, keď niekto označí nejaké jedlo za slovenské, iné za maďarské a tak ďalej. Všetko je vždy inak. Ešte aj taká paprika sa začala riadne používať až počas napoleonských vojen, keď bol vďaka námornej blokáde obmedzený dovoz korenín. Auguste Escoffier uviedol papriku do francúzskej gastronómie až v roku 1879 v Grand hoteli v Monte Carlo. Nuž a tie ovplyvňovania? Také oregano, teda pamajorán, sa dostal na Apeninský polostrov z nášho regiónu, pričom dnes je neodmysliteľnou súčasťou talianskej gastronomickej kultúry.

Vziať si za manželku bývalú prostitútku nebola hanba

Všade tam, kde žijú ľudia, sa vyskytuje aj prostitúcia. Ako na tom bola Bratislava?

Bratislava bola azda jediným mestom v Európe, v ktorom sa nevyskytovala pouličná prostitúcia. Nepochybne také devy existovali, ale ak ich chytili, boli vykázané z mesta. Určite sa to nedialo vo veľkom, dokonca tu ani nevznikla takzvaná „Ružová ulica" ako v iných stredovekých mestách. K dispozícii sú však doklady, že v tom čase vznikol na Obchodnej ulici - neďaleko dnešného Kollárovho námestia - nevestinec. Založil ho magistrát, jeho správcom bol mestský kat a z výnosov sa dokonca financovali cirkevné inštitúcie.

V stredoveku snáď bolo možné všetko.

Neuveriteľné, však? Prostitúcia sa ale vtedy vnímala inak ako dnes, šlo de facto o menšie zlo. V mestách bolo veľmi veľa slobodných mužov, vojakov, žoldnierov, tovarišov, kňazov a pútnikov, ktorým bolo lepšie umožniť návštevu nevestinca, ako by mali obťažovať počestné dcéry a manželky vážených mešťanov. Pritom negatíva ako alkohol, bieda a kriminalita sa s prostitúciou spojili až v 19. storočí. Samozrejme, aj v stredoveku mnohé autority prostitúciu odsudzovali a vieme aj o prípadoch, keď meštianky zaútočili na nevestinec, lebo jeho obyvateľky považovali za konkurenciu. Neviestky v meste museli byť označené a dodržiavať mnohé pravidlá.

Napríklad?

Ako „nečisté" sa nesmeli dotknúť žiadneho jedla na trhu. Na druhej strane boli pozývané na svadby, aby do rodiny priniesli šťastie a deti.

Slúžili len ako prostriedok na telesnú rozkoš alebo museli byť zdatné aj v spoločenskej konverzácii?

Existovali také aj také. V nóbl nevestincoch takzvaná „bordeldáma" učila svoje dievčatá čítať, písať, cudzie jazyky i etiketu slušného správania. Tak sa jej dom vyšvihol do vyššej kategórie. Zlatým vekom bratislavskej prostitúcie je 19. storočie, keď bola sústredená na Vydrici a v Podhradí. Dokonca nebolo hanbou vziať si za manželku bývalú prostitútku, pretože prakticky vždy šlo o ženu, ktorá sa vedela správať v spoločnosti, ovládala jazyky a zároveň bola dobrou kuchárkou. Do úvahy sa bralo aj to, že po tom všetkom, čo zažila, bude mužovi stopercentne verná. Zaujímavé je, že centrom prostitúcie vtedy neboli Paríž ani Londýn, ale Viedeň. Súviselo to s bigotnou katolíckou morálkou.

Kedy sa dostala prostitúcia do bratislavských ulíc?

Až po roku 1989.

Za socializmu bola kde?

Ukrytá po hoteloch a baroch, napríklad v Carltone alebo Kyjeve. Ženy museli byť niekde oficiálne zamestnané, inak boli posudzované ako príživníčky, čo sa trestalo. Prostitúcia teda existovala, ale nie na očiach verejnosti.

„Bordeldáma" bola vyslúžilá prostitútka?

Mohla byť a nemusela. Túto úlohu mohol v podstate plniť každý, kto dostal licenciu. Išlo o oficiálne podnikanie, navyše z bordelov sa vždy donášalo polícii. Zabrániť prostitúcii sa nikdy nikomu nepodarilo. Napriek zákazom za prvej republiky sa v praxi nič nemenilo, ľudia sa „stretávali" aj naďalej.

Čo je pravdy na tom, že už v stredoveku bola v Bratislave solídna demokracia?

Bola to akási priama demokracia, ktorá v Európe nemala svoj pendant. Také práva nemali ani v Budíne, v Norimbergu, v Krakove či v Prahe. V Bratislave totiž každý obyvateľ s mestskými právami mohol na sv. Jakuba voliť richtára. Voľba otca mesta sa realizovala vhadzovaním čiernych alebo bielych guľôčok do pripravenej nádoby. V iných európskych mestách totiž richtára menoval priamo panovník či mestská rada, menovaná jeho zástupcom.

Inými slovami, už vtedy sme u nás mali priamu voľbu.

Presne tak. Navyše takáto forma demokracie sa v Bratislave praktikovala pol tisícročia.

Kto zaviedol číslovanie domov?

Bola to vtedy novinka a rarita, šlo o jednu z reforiem Jozefa II. z roku 1784. Možno práve vďaka číslovaniu sa u nás nezachovalo veľa poetických názvov domov, ako napríklad v Prahe. Číslo je prosto číslo.

Verejné popravy sa brali ako šou, posledné boli na Krížnej

Bratislava mávala aj svojho kata. Čo to bolo za postavičku?

Kata nemalo každé mesto, iba také, ktoré malo takzvané právo meča. Šlo teda o výsadu, nie o bežnú vec. Výsady z roku 1291 napríklad hovorili, že právo súdiť bratislavského mešťana mal výhradne richtár alebo panovník, nikto iný v celej krajine.

Čo bolo právo meča?

Právo súdiť a trestať. Mestá, ktoré také právo nemali, si kata požičiavali. Inými slovami, kat chodieval aj na služobné cesty.

Ako bol vnímaný?

Ako nečistá osoba. Nielen preto, že mučil a popravoval. Na starosti mal totiž aj čistenie ulíc, teda hygienu v meste, bol aj šarhom. Nezabúdajte, že v tom čase sa po uliciach premávali domáce zvieratá, neexistovala kanalizácia a nočníky sa vylievali priamo z okien. K tomu všetkému sa kat podieľal na správe nevestinca, pretože „bordeldámou" obvykle bývala jeho manželka.

Nešlo teda o váženého človeka.

Každý sa ho bál, vykonával spravodlivosť. Navyše nikto nevedel, kedy sa mu dostane do rúk, a kus špagáta z obeseného sa považoval za vzácny talizman. Kat bol do istej miery vydedencom, prakticky všetci sa ho štítili, ešte aj v krčme mal oddelené miesto. Keďže čistil aj stoky, zrejme poriadne smrdel.

Kdesi som čítal, že v Iráne musí rodina odsúdeného podplatiť kata, aby človeka zabil jedným úderom. Ak tak nespraví, môže sa stať, že ho nezabije hneď, ale nechá trpieť.

Mohlo sa to diať aj tu, pretože v Bratislave sa nestínalo sekerou ako v iných mestách, ale mečom. Kat teda musel byť vo vynikajúcej fyzickej kondícii a ovládať anatómiu. Odsúdenému vzadu odstrihli vlasy, odrezali golier, a potom to bolo už len o tom, aby mu hlava odletela jedným seknutím. Ak mu sek nevyšiel, bol v ohrození života aj on, lebo predĺžil utrpenie odsúdeného a ukázal sa byť neschopným vykonávať svoje remeslo.

Tresty obesením sa nepoužívali?

Práveže áno. Boli však považované za potupu a hanbu. Tak popravovali iba neurodzených, previnilého šľachtica sťali. Bola to rovnaká pohana, ako keď dôstojníka popravili povrazom, a nie guľkou. Všetky postupy výsluchu a útrpného práva, teda mučenia, boli presne stanovené, kat ich musel detailne ovládať. Priznávali sa aj poľahčujúce okolnosti. Napríklad pri poprave českých pánov bol Ján Jesenius odsúdený na vyrezanie jazyka a sťatie. Podľa spomienok kata Mydlářa sa to realizovalo čo najrýchlejšie, aby Jesenius trpel čo najkratšie. Horšie bolo, keď zločinca odsúdili na pomalú smrť, trebárs lámaním v kolese.

Existovala možnosť záchrany odsúdeného na smrť?

Tresty smrti sa udeľovali napríklad za zneužitie panny, zneuctenie počestnej ženy. Ak bol súdený šľachtic a obeťou bola poddaná, tresty boli často miernejšie. Ak však niekto zneužil meštianku, mal smolu. Záchrana mohla spočívať jedine v tom, že sa za väzňa prihovorili vážení občania mesta a musel vykonať púť. Teoreticky sa mohla obetovať aj panna, ktorá by bola ochotná sa za odsúdeného vydať. Takáto „romantika" však bola veľmi zriedkavá.

Aké iné tresty sa používali?

Kruté. Za bežný prečin bol pranier a bičovanie, závažné prečiny sa trestali vypálením hanlivého znaku na čelo, prípadne dotyčnému odrezali nos. Pri väčších krádežiach, napríklad v kostole, vinníkovi odsekli pravú ruku a každý tak hneď vedel, že sa stretol so zlodejom. Tresty sa však v priebehu dejín menili.

Kde sa popravovalo?

Spočiatku na Hlavnom námestí pred radnicou.

Ľudia sa na to chodili pozerať?

Jasné, bralo sa to ako šou. Keďže však na tom istom mieste prebiehali aj trhy, začalo sa to považovať za neestetické a nehygienické. Predsa len, ukladať chlieb a drahé látky na miesta, kde bola krv... Popravy sa preto presunuli pred Michalskú bránu. Tu sa stínalo, vešalo, ale aj upaľovalo. Posledné verejné popravisko bolo na konci dnešnej Krížnej ulice, kde boli kríže a rozlúčková kaplnka pre odsúdencov.

Povoľovali sa odsúdeným posledné želania?

Áno, v mestách s nemecky hovoriacim obyvateľstvom taký zvyk existoval.

3.jpg

Hans Christian Andersen: Milujem toto mesto

Po Bratislave sa svojho času pohybovali významné osobnosti. Ktoré to boli?

Začnem Petrom Veľkým. Prišiel sem z Holandska študovať tunajšie lode. V našich lodeniciach sa totiž stavali špeciálne štíhle a obratné lode, volali sa čajky. Používali sa v bojoch proti Turkom. Peter za zrejme zaujímal o ich stavbu, zjavne ich chcel použiť kdesi na Volge a iných riekach v Rusku.

Čo Casanova?

Vo svojich spomienkach opisoval, ako si počas pobytu vo Viedni odbehol do Bratislavy, kde primasa obohral v kartách.

Aj si tu „užíval"?

Nepochybne áno, veď už sem prišiel aj s dvoma peknými slečnami. Zrejme aby unikol viedenským komisárom cudnosti, ktorí prísne dozerali na morálku v meste.

Hans Christian Andersen?

O ňom niektoré legendy hovoria, že Bratislava mu vnukla ideu o škaredom káčatku a dievčatku so zápalkami. Či je to pravda, už nikdy nezistíme, ale znie to krásne. Vo svojich zápiskoch si dokonca zapísal: „Milujem toto mesto." Keď sa vracal loďou do Viedne, práve vyhorel Devín, tam možno bola tá inšpirácia pre dievčatko so zápalkami. Ktovie, ako to všetko bolo...

Jules Verne?

O Bratislave píše vo svojich spomienkach. V bývalom hostinci U zeleného stromu v Carltone sa mal údajne stretnúť s nejakým maďarským spisovateľom, ten však nedorazil. Nevedel, čo má robiť, lebo všetci naokolo hovorili nemecky, maďarsky a slovensky. Zrazu zbadal mladíka, čítajúceho francúzske noviny. Opisuje ho ako študenta teológie a slovenského národovca s menom Janko. Ten ho nakoniec sprevádzal po meste aj okolí, pričom Verne si poznamenal, že Janko je to isté, ako keby jeho po slovensky volali Julko. Neskôr mu Verne dokonca poslal svoje podpísané knižky. Časom sa zistilo, že ten tajomný Janko bol Ján Maliarik, spisovateľ, kňaz a filozof, veľmi zaujímavý človek.

Koľko obyvateľov mala Bratislava v stredoveku?

Vtedy šlo v podstate o mesto s nemecky hovoriacim obyvateľstvom a slovenským okolím. Priamo v meste žilo okolo päťtisíc ľudí a patrilo tak k najväčším v krajine, pričom zrejme každý každého poznal. Ale napríklad podhradie nepatrilo k mestu, spravovali ho z hradu.

Kedy vznikli prvé kaviarne?

V Bratislave sa káva začala bežne piť v 18. storočí, takže niekedy v tom období. Tak to bolo aj inde vo svete. Ale už storočie predtým sa v korešpondencii Obchodníckej gildy zachovala sťažnosť, že kafetéri okrem kávy predávajú aj tvrdý alkohol. Pod kafetériami sa však nemysleli klasické kaviarne, ako ich poznáme dnes, šlo zrejme o akýsi pouličný predaj. Keď vznikli kaviarne, dámam sa do nich nepatrilo chodiť bez sprievodu, pre ne existovali skôr cukrárne.

Do akej miery poškodili Bratislave nájazdy cudzích vojsk?

V roku 1241 sem vpadli Tatári, ale bratislavský kamenný hrad im zrejme odolal a odvtedy sa celom kráľovstve začali budovať kamenné hrady. Tatári tu napáchali obrovské škody, ale aspoň nám zanechali recept na tokáň, mäso dusené vo vlastnej šťave, ktoré je dnes neoddeliteľnou súčasťou maďarskej gastronómie. Neskôr bola Bratislava priam na hranici Osmanskej ríše a Turci popri meste dva razy tiahli na Viedeň. Rabovali po okolí, mesto obkľúčili, ale dobyť sa im ho, našťastie, nepodarilo.

Bratislava je téma na hodiny debaty. Čím ju dnes ukončiť?

Možno tým, že toto mesto malo vo svojej histórii veľa rôznych názvov - Prešporok, Posonium, Pressburg, Pozsony a mnohé ďalšie. V roku 1000 tu vyrazili mincu kráľa Štefana I. a v jej kruhopise je názov mesta s poškodeným prvým písmenom, teda názov so slovanským koreňom „P(B)reslava civitas".

Odkedy sa volá Bratislava?

Tento názov používali už štúrovci, existoval aj neskôr, ale úradne uzákonený bol v marci 1919.

Rozhovor bol autorizovaný, Vladimír Tomčík v prepise nič nezmenil.

Medzititulky: Redakcia

Všetky predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  6. Do ZWIRN OFFICE sa sťahuje špičková zubná klinika 3SDent
  7. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  8. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  1. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  2. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  3. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  6. Dobrovoľníci z MetLife vysadili nové stromy a kríky
  7. MISSia splnená. Projekt Kesselbauer ožíva spokojnými majiteľmi
  8. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 30 700
  2. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 528
  3. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 15 555
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 706
  5. McDonald's reštaurácia Košice Jazero ukončuje svoju prevádzku 10 032
  6. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 9 991
  7. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 9 704
  8. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 441
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Ján Roháč: Čo nám ukázali cyklopruhy na Vajanského?
  2. Michal Drotován: Môže byť Bratislava 15-minútové mesto?
  3. Irena Šimuneková: Čriepky z Bratislavy - Keď utícha ruch veľkomesta...
  4. Radko Mačuha: Ako fénix z popola.
  5. Radko Mačuha: Praskliny na Bratislavskom hrade.
  6. Radko Mačuha: Budova, ktorá dala celému námestiu skutočný význam. (cyklus Bratislavská krutosť)
  7. Ľuboš Vodička: Prešporskí báječní muži na lietajúcich strojoch: Ján Bahýľ
  8. Radko Mačuha: Prešporská kasáreň maľovaná (cyklus Bratislavská krutosť)
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 45 372
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 470
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 347
  4. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 12 027
  5. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 344
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 337
  7. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 7 820
  8. Ján Šeďo: Malý cár : "Uvedomme si, že máme 2 atómové elektrárne". Vážne ? 6 416
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťZatvoriť reklamu