Vec: Prostitúcia v Bratislave
Na podnet Daniela Okáliho a s prispením bezpečnostného referenta NV s. Mazanca vznikol v Úradovni národnej bezpečnosti (ÚNB) Národného výboru v Bratislave dvanásťstranový dokument (kópia je v Slovenskom národnom archíve v Bratislave) vo veci: Prostitúcia v Bratislave.
Má päť častí a časť označená rímskou dvojkou opisuje skutočnosti, ktoré sú známe už z predchádzajúcich kapitol tejto knihy a preto ich nebudem opakovať. Tu len uvediem, že autor dokumentu, prednosta ÚNB, podpis nečitateľný, takisto konštatuje, že v Bratislave jestvuje remeselná prostitúcia, sústredená medzi Rybné námestie a Zuckermandel, regrutuje sa z padlých žien, ktoré bývajú hlavne na „smutne preslávených uliciach Vydrickej, Šťukovej a Floriánskej, počtom asi 70, a tajná prostitúcia, „rozsypaná takmer po celom meste, ktorá je ďaleko horšia a nebezpečnejšia než tá remeselná prostitúcia".
Lebo kým remeselné prostitútky majú riadne ohlásený pobyt, pravidelne sa podrobujú lekárskym prehliadkam a po ochorení na pohlavnú chorobu sa ochotne a trvale podrobujú liečbe, „ostatné prostitútky nie sú po zdravotnej stránke kontrolovateľné, bývajú v rozličných čiastkach mesta, obyčajne bez policajného prihlásenia".
Autor počet týchto prostitútok odhaduje až na 900 a uvádza, že sú to často mladé dievčatá vo veku od 18 do 22 rokov, „postávajú v pasážach pri Luxore, Te-te, Ase a pod. a lákajú príležitostných pasašierov i cez deň. Večer potom navštevujú lokály všetkého druhu a oddávajú sa nemiernemu hýreniu spojenému s prostitúciou. Medzi nimi nájdu sa dievčatá mravne už také zvrhlé, navyknuté na tento zdanlivo ľahký spôsob života, že dohováranie im a úsilie o ich nápravu už sotva má účinku", keďže niektoré z nich si mesačne zarobia 20- až 30-tisíc korún, kým dievčatá v riadnom zamestnaní len 2500 - 3000 korún.
Po tomto konštatovaní dáva autor dokumentu „neúradný" priechod svojmu rozhorčeniu: „Sú to dievčatá zaslepené, intelektuálne také primitívne, že nechápu, ako je vlastne len ich niekoľkoročná mladosť hodnotená peniazmi, čím si však vykopávajú hrob svojej ľudskej dôstojnosti a stavajú neprekonateľnú hrádzu pred prípadným návratom do riadneho života."
Pokračovanie nabudúce.
Vydrica meštianska, Vydrica rybárov, lodníkov a ich krčiem, Vydrica ako miesto sociálneho azylu aj Vydrica s hriešnou tvárou. Približuje ju kniha Hriešna Vydrica od Antona Baláža, ktorá vyšla vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina.
