STARÉ MESTO. Tunel pod Hradom bol slávnostne otvorený 4. júla 1949. Ale už o 20 rokov skôr sa spomínal v dvoch súťažných návrhoch regulačného plánu na riešenie dopravy a železničnej siete v meste.
Na začiatok stavby tunela si Bratislavčania museli počkať do jesene 1943, keď predsedníctvo vlády rozhodlo o jeho výstavbe. Tunel mal pomôcť rozrastajúcej sa Bratislave spojiť predmestia, kam dosiaľ viedli staré cesty - hlavne centrum mesta s Karlovou Vsou a Devínom.
Do Karlovej Vsi sa chodilo po dnešnej Žižkovej, električka premávala od miesta, kde je dnes Mauzóleum Chatama Sofera po Lafranconi v tesnej blízkosti Dunaja.
Pátranie v histórii
Trojdielny text o histórii tunela publikoval na portáli imhd.sk Matej Kavacký. K pátraniu po tom, kedy a ako tunel vznikal, ho doviedli legendy, ktoré o ňom kolovali. „Napríklad, že odtiaľ vedú aj chodby na Hrad. Bol som zvedavý, či je to pravda. To sa však nepotvrdilo."
Kavacký študoval hlavne materiály zo Slovenského národného archívu a Univerzitnej knižnice. „Našlo by sa toho ešte viac, ale archív ministerstva dopravy nie je prístupný a mestský archív momentálne tiež."
Otvorenie tunela sa plánovalo k výročiu oslavy Slovanského dňa 4. júla 1949. „Očakávala sa vysoká účasť, preto bolo rozhodnuté, že do osláv musí byť dokončená Slovanská cesta do Devína v dĺžke štyri kilometre s betónovou vozovkou, nová Karloveská cesta od západného portálu tunela po mestskú vodáreň a prepojenie cez tunel pod Hradom."
Dláždenú vozovku a asfaltové chodníky v tuneli mal vytvoriť magistrát a kanalizáciu vtedajšie povereníctvo techniky na náklady mesta.
V slávnostný deň tunel otvorili, všetky práce ale neboli hotové a dokončovali sa postupne. Celkovo stála výstavba tunela 145 miliónov československých korún.
Od čoho sa upustilo
Pôvodný projekt tunela prešiel viacerými zmenami. Napríklad v čele západného portálu od strany nábrežia mala byť vo výklenku socha muža s lampášom a kladivom na pleci. Nad portálom sa plánovala terasa, no pre statiku sa od nej upustilo. Malo sem viesť schodisko s polkruhovým múrom. Dnes schody existujú, ale nikam nevedú.
Projekt tiež rátal so zbúraním domu na rohu Skalnej a Kapucínskej, dovtedy mala cesta viesť dočasne esíčkovito okolo neho. Dom stojí dodnes a z dočasnej preložky sa stala trvalá.
Ako chyba sa ukázal aj predpoklad, že tunel zvnútra nepotrebuje izoláciu. „Predpokladalo sa razenie v suchej hornine," tvrdí Kavacký.
Chodci von, električky dnu
Od otvorenia tunel slúžil hlavne autám a chodcom. Nárast automobilovej dopravy a nedostatočné odvetranie si neskôr vyžiadali vylúčenie peších. Ľudia však tunel stále používali a nielen ako pešiu skratku. „Kryt civilnej ochrany využívali bezdomovci, spôsobili aj menší požiar. Cez núdzový východ na Palisády tiež občas niekto prešiel, pretože mreže na vstupoch dlho zamknuté nevydržali."
Električky v tuneli sa plánovali už v 70. rokoch v rámci prepojenia východu a západu mesta. Prvou časťou prepojenia bola trať cez Obchodnú, sprevádzkovaná v lete 1981. Druhá časť cez Kapucínsku a tunel sa začala robiť koncom toho istého roka.
Pri rekonštrukcii sietí vodovod, dovtedy pod vozovkou, preložili na povrch na miesto bývalého chodníka. Vtedajšia norma nedovoľovala umiestnenie potrubia pod trať.
Električka prešla prvýkrát tunelom 29. augusta 1983. Koľajisko ale nebolo zadláždené, podchod nebol dokončený, ani okolie upravené. Napájanie trate bolo provizórne. „Po druhýkrát v histórii tunela odovzdali do prevádzky nedokončené dielo," píše vo svojom seriáli o histórii tunela Kavacký.
Nehody
Podľa historických materiálov sa tunelu nevyhýbali ani dopravné nehody. Jedna z vážnejších s dvoma obeťami a jedným ťažko zraneným sa stala 10. februára 1975. Otvorila otázku bezpečnosti premávky v tuneli.
„Okrem zlého stavu povrchu vozovky, slabého osvetlenia a presakujúcej, zamŕzajúcej vody, ohrozovala bezpečnosť aj znížená viditeľnosť pre výfuky. Neraz vypĺňali celý priestor tunela od vozovky až po strop."
Najvážnejšou udalosťou od čias prevádzky električiek cez tunel bol v roku 1985 požiar električky číslo 5. Našťastie neboli obete na životoch, ale požiar električku úplne zničil.
Exhumácia hrobov na starom židovskom cintoríne (1943). FOTO – ARCHÍV MESTA BRATISLAVY
Pre tunel rušili židovský cintorín
O tom, že v miestach vyústenia tunela na nábrežie sa kedysi nachádzal starý židovský cintorín, dnes svedčí už len pamätník významného rabína Chatama Sofera. V Prešporku pôsobil začiatkom 19. storočia. Okolo jeho hrobu sa ešte pred vyše 60 rokmi rozprestieralo asi šesťtisíc hrobov v niekoľkých vrstvách. Pochovávalo sa tu od roku 1696 do roku 1847.
„Cintorín prekonal nejedno ťažké i prelomové obdobie, nevynímajúc pád rakúsko-uhorskej monarchie či zrod nového štátu. Len jedno nie, vznik slovenského štátu,“ píše Katarína Hradská vo svojej knihe Židovská Bratislava.
V októbri 1943 bol vydaný výmer o zrušení cintorína pre výstavbu tunela. Predtým sa zdokumentovali náhrobné kamene a začalo sa s narúšaním celistvosti hrobov. Niektoré pozostatky židia stihli preniesť na neologický cintorín. Podarilo sa zachrániť len 23 vzácnych hrobov. Ako píše Hradská, čo zavážilo, boli osobné kontakty židovskej komunity a úplatky.
„Jeden z účastníkov exhumácie Davis Sigi Steiner, ktorý dnes žije v Jeruzaleme, mi pri spomínaní na židovskú Bratislavu povedal, že všetko na záchranu hrobov zosnoval rabín Weissmandel a že Židov to stálo veľmi veľa peňazí.“
(dot)
Cez vojnu slúžil aj ako kryt
Keď sa vojnový front v roku 1944 priblížil k mestu, súčasťou života Bratislavčanov sa stali pravidelné letecké poplachy. Ako píše Matej Kavacký vo svojom Príbehu tunela pod Bratislavským hradom (imhd.sk), rozostavaný tunel začali ľudia využívať ako úkryt.
"Z písomností medzi stavebnou správou železníc a policajným riaditeľstvom vyplýva, že nebol označený ako verejný úkryt a ani nemal povolenie na tento účel.“ Bol totiž budovaný ako komunikačný spoj. Nakoniec stavebná správa železníc povolila, aby sa v tuneli ľudia schovávali na vlastné riziko. Počas poplachov tu fungovalo osvetlenie karbidovými lampášmi, elektrické svetlo bolo len pri hlavnom vchode.
Masovo sa začal tunel využívať ako úkryt od 16. júna 1944 po známom bombardovaní rafinérie Apollo. Zomrelo vyše 200 ľudí, z toho 74 boli zamestnanci továrne. Obyvatelia mesta sa v tuneli začali zhromažďovať vo veľkom, zriadili tu dokonca ošetrovňu a začalo sa svietiť elektrinou po celej dĺžke. Počas poplachu sa počítalo s ukrytím približne 10-tisíc obyvateľov.
Naposledy bol tunel využitý ako úkryt začiatkom apríla 1945 počas oslobodzovania mesta. Plánované vymoženosti ako záchody, vodovod a umelú ventiláciu do konca vojny vybudovať nestihli a po vojne sa od nich upustilo. Bolo nutné tunel vyčistiť a opraviť škody.
(dot)
