Z pioniera rockerom
Písať si s niekým z kapitalistickej cudziny bolo veľmi nebezpečné. Pošta sa kontrolovala a korešpondencia so západnými imperialistami mohla mať nedozerné následky.
Priznávam sa. Korešpondoval som s cudzinou. Ale len so spriatelenou. Keď sme už boli pioniermi, tak sme si museli písať s pioniermi zo zahraničia. Malo nám to pomôcť aj pri zlepšovaní ruštiny.
Písal som si, ale za nič na svete si neviem spomenúť s kým. Či s Taťjanou, alebo Nikolajom. Či s devuškou, alebo maľčikom. Ale jedno viem dobre, že prichádzali letecké obálky, a viem, že z nejakého čudného miesta, ktoré som nikdy nenašiel na mape.
Jedna, myslím, že to bola devuška, mi písala, že by ma rada pozvala k nim, že majú doma korovu (kravu) a keď prídem, tak môžem mať čerstvé mlieko aj dvakrát denne. Tento vrchol luxusu sovietskej spoločnosti ma ani trocha nelákal, a tak som jej odpísal, že mlieko nemám rád a neprídem.
Sklamaná mi poslala ďalší list. Známky boli nielen na obálke, ale aj vnútri. Sovietske. Na každej druhej bol Lenin. Aj ja som posielal listy so známkami na obálke aj vo vnútri. Tiež letecky. Zo sojuzu prichádzali ďalšie a ďalšie. Pošta CCCP. Nestačil som ich rozdávať ostatným pionierom.
Naše priateľstvo a meždunarodnaja družba pianérov sa skončili na materiálnych veciach. Sovietska priateľka očakávala, že v liste odo mňa nájde žuvačky. Viem, muselo to byť utrpenie. Ako mohla sovietska pionierka poprosiť čechoslováckego pianéra o žuvačky?!
Moja sa odhodlala asi v piatom liste. Pazdravláju tebja s prázdnikom velikovo aktibrjá. Kak u tebja? Pašli, prašu tebja... samozrejme, chcela žuvačky. Jasné! Družba akančálas. Sovietska a československá pošta si vydýchli. O jeden list menej.
Vlastne ani neviem, prečo som tie žuvačky neposlal. Asi som si myslel, že to správni pionieri nerobia, že tým oslabím tábor socializmu, alebo som sa bál, že na to prídu colníci a pohraničiari, možno aj VB a zavrú ma.
Neviem.
Nebol som disidentom.
Svoje vzory sme si hľadali v literatúre. Čuk a Huk, Osud človeka, Mladá garda, Syn pluku, Timur a jeho družina, Malý Bobeš. Ako si v záplave vzorov vybrať? Niektoré vzory, ako napríklad Meresjev, pilot bez nôh, mi vôbec nesedeli. Kto by v chlapčenskom veku túžil žiť bez nôh? Vyriešil som to poľahky. Hľadal som iné možnosti.
Po určitom čase ma viac-menej povinné členstvo v pionierskej organizácii prestalo baviť. Pomaly, ale isto som sa začal meniť z poslušného pionierika so šatkou na krku na nespútaného rockera s Elvisovými platňami pod pazuchou. Tento prechod nebol náhly a prebiehal postupne.
V roku 1960 som bol na lyžiarskom zájazde v Krkonošiach. Na večernom posedení hral jeden chalan z Kolína na gitare trampské pesničky. Zrazu z ničoho nič spustil českú verziu skladby od Billa Halleyho Rock Around the Clock. Ten český text si dodnes pamätám: Sovětští mužici vypustili družici, Lajku do ní nacpali a chcípnout ji tam nechali.
Melódia mi bola hneď povedomá, doma som si ju pospevoval v origináli, tak som sa k nemu pridal. Úspech bol nesmierny. České dievčatá boli vo vytržení a ja som prvýkrát pocítil, aké je byť slávnym rockerom.
Chodili za mnou a prehovárali ma, aby som im zaspieval americkej rokenrol. Text som mal od kamaráta, ktorý si ho nechal poslať z Ameriky. Vtedy sa zavŕšila moja premena z pioniera na rockera.
Pokračovanie nabudúce
