Rozmarné pobehlice Ľuboša Juríka
Madam Elsa ako správna manažérka podniku zaraďuje do bežného programu bordelu aj rôzne atraktívne „akcie" a jednou z nich je tradičný karneval v maskách, na ktorý prichádzali z mesta škraboškami a všelijako inakmaskovaní páni i dámy.
Počas vyšetrovania sa odhalí, že tie dámy boli z najlepšej spoločnosti, prišli do nevestinca diskrétne, inkognito, prezliekli sa, dali si masky, zamiešali sa medzi dievčatá z bordelu a „v prítmí, pri sviečkach a kahančekoch si užili to, čo im bolo v ich počestných domovoch odopreté", čiže „milovať telo bez tváre, živočišne, brutálne. To je to, čo ich priťahuje".
Dievčatá madam Elsy sem zasa privádzala snaha uniknúť z obmedzujúceho dedinského či rodinného prostredia, aj túžba po dobrodružstve a aspoň na čas i dobrom hmotnom zabezpečení.
Juríkov pohľad na prostitúciu má literárne korene. Kým u Chrobáka dominuje silne moralizárorský pohľad a zmyslom jeho príbehu je vyslobodiť Etelku z telesného a morálneho bahna, ktorým je pre čisté a naivné dedinské dievča mesto a jeho vykričaná štvrť, Jurík vníma prostitúciu ako súčasť mestského života, nepohoršuje sa nad ňou, ba s istou „literárnou pasiou" do neho umiestňuje svoje kriminálne príbehy.
Prostitútky v nich vystupujú viac vo svojej rozmarnej, ako tragickej podobe. Mojej generácii, možno len preto, že neokúsila skutočný svet vydrických bordelov, je preto bližší Juríkov ako Chrobákov pohľad na svet hriešnej a predajnej lásky.
