Rozmarné pobehlice Ľuboša Juríka
„Vydrica a Podhradie patrili k najchudobnejším štvrtiam Bratislavy, žili tu robotníci a remeselníci, schádzala sa tu spodina, zlodeji a kriminálnici, chodili sem dievčatá, ktoré vyhodili z bordelov a za pár korún ponúkali svoje zhumpľované a vydrancované telá."
Tu sa podľa Juríka tieto „hriešnice" nestretávali s opovrhnutím a odsúdením ako v iných častiach mesta, lebo „obyvatelia Vydrice a Podhradia hriechu rozumeli, zvykli si na bordel U Modrej šťuky a považovali ho za samozrejmú súčasť svojho neveselého bytia.
Dokonca mali z bordelu osoh: hostia z Modrej šťuky sa neraz pristavili na pohárik či rýchlu polievku v lacných krčmičkách, občas využívali drobné služby remeselníkov a živnostníkov.
Madam Elsa kupovala v malých obchodíkoch na Vydrici potraviny a alkohol, denne posielala do čistiarne posteľnú bielizeň, z neďalekej pekárne jej každé ráno nosili čerstvé pečivo a domáci chlieb, nehovoriac o tom, že aj miestni ženatí i slobodní muži chodievali občas do Modrej šťuky, aby sa potešili s dievčatami a na pár prchavých okamihov zabudli na svoj biedny údel."
Takto zrekonštruovaný pohľad na Vydricu obohacuje Jurík aj o jej príbehovú polohu. Jednou z jej „hrdiniek" je aj spomenutá majiteľka bordelu madam Elsa. Práve v jej podniku dôjde k vražde prostitútky, ktorú Jurík stvárnil v kriminovele Diabolská maska.
Nebudeme sledovať priebeh vyšetrovania, priblížime si len nevestinec Modrá šťuka, v ktorom všetky dievčatá „majú pracovné knižky v poriadku a všetky chodia na lekárske prehliadky" - ide teda o remeselné vyd〜rické prostitútky.
Dozvieme sa, že obľúbenými nápojmi v nevestinci sú griotka a rascovica a je vybavený i povestným chambre separé - malými kójami, kde môže byť zákazník sám s dievčaťom, kým sa neodoberú do izby. Je tam stolík, dve kresielka, široký diván, podáva sa tam šampanské, sherry, ale podľa potreby aj víno. J
e to intímne, diskrétne, zatiahnete záves a nikto vás nevidí. Niekedy sa všetko odbaví tam, ale ak nie, k dispozícii návštevníkov sú na poschodí izby prostitútok.
