Nepamätám si síce Prešporok z čias korunovácie, ale Vydricu, korzo, ba i krčmy mám ešte v živej pamäti. Ako aj najväčšie železiarstvo Pallehner na Hurbanovom námestí, textilnú predajňu Pavúk na Obchodnej ulici.
Keď som sa naučil čítať, spoznal som aj heslá, hoci už trochu vyblednuté: Nehera šije šaty dobre, Odev vzorný šije Rolný.
Hovorí sa, že vône sa nedajú zabudnúť. Stále cítim arómu bratislavských „žltých kociek" po daždi.
Už ako chlapcovi sa mi cnelo za starým Prešporkom, o ktorom často rozprával môj dedo. Podľa neho malo mesto až do polovice devätnásteho storočia takmer vidiecky ráz.
Zároveň mám však šťastie, že som ešte zažil aj tú „naozajstnú", starú Bratislavu. Dnes je už plná prisťahovalcov, ktorí ani netušia, akú atmosféru kedysi mala.
Neskôr, už ako dospelý, keď som ju videl na vlastné oči umierať, nebolo mi všetko jedno. Pri búraní podhradia som mal vážne žalúdočné problémy a bol som z toho znechutený.
Stavba mosta si vyžiadala veľkú daň. Zmizlo podhradie, Vydrica, synagóga i časť Suchého mýta.
Na druhej strane v období 1960 - 1968 pribudli štyri nové sídliská: Štrkovec, Trávniky, Ostredky a Pošeň.
Koncom šesťdesiatych rokov sa začala búrať Petržalka a vzniklo najväčšie sídlisko u nás so stošesťdesiattisíc obyvateľmi.
Hlavným znakom týchto sídlisk je, že vznikli po obvode mesta zväčša po asanácii pôvodnej zástavby. Zmizli celé štvrte rodinných domov (Petržalka, Prievoz, Ružinov) a na ich mieste vyrástli paneláky.
V roku 1960 bol odhalený Pamätník sovietskej armáde na Slavíne.
Zmizlo staré Centrálne trhovisko, na jeho mieste vznikol Dom ROH a budova novej tržnice. Staré mesto chátralo. V poslednej chvíli sa zásluhou Janka Alexyho a profesora Piffla podarilo zachrániť a zrekonštruovať Hrad. Uvažovalo sa aj o jeho úplnej likvidácii.
Dôvodov na znechutenie je dosť aj dnes, po štyridsiatich rokoch, keď počúvam hlasy architektov, ako boli proti barbarskému búraniu Podhradia.
Ale to nie je možné, veď potom by museli vtedajší bratislavskí architekti do jedného pomrieť. Určite by sa postavili pred buldozéry a zomreli hrdinskou smrťou. Bratislava už dávno nie je krásavicou na Dunaji.
Výzorom sa pomaly, ale isto blíži Moskve. Staré bratislavské domy s typickými drevenými oknami nahradili plastové. Aké praktické!
V tomto smere nás predbehla spomenutá Moskva, kde tiež trpia mániou plastových okien na starých historických budovách, robia to však s citom. Kombinujú staré s novým. Výsledok týchto snáh je ohromujúci. Ešte máme čo doháňať...
Tragédiou sú nové mrakodrapy, ktoré nerešpektujú prostredie, do ktorého vyrastajú. Sú to pomníky svojich architektov.
O arogancii developerov ani nehovoriac. Ak to pôjde takto ďalej, na korzo budeme vchádzať cez štyridsaťtriposchodovú Michael's Tower. Darmo, peniaze hýbu svetom, aj tým bratislavským...
