Rozmarné pobehlice Ľuboša Juríka
V období budovania socializmu sa téma vydrických padlých žien zo slovenskej literatúry nadobro vytratila.
Obrazne povedané, pochovali ju vo svojej pamäti i jej pamätníci, a to ešte skôr ako jej ulice a uličky zrovnali zo zemou socialistické buldozéry. Jedným z vysvetlení by mohlo byť ale práve to „buldozérovanie" starej bratislavskej, čiže prešpuráckej, pressburgskej i požonskej minulosti, ktoré po februári 1948 vyhlásili „prezidenti zabudnutia" (termín Milana Kunderu) a ktorému sa prispôsobili aj umelci.
Hoci sa v 60. rokoch uplynulého storočia objavili knihy spomienok na bohémsku medzivojnovú Bratislavu (Tido J. Gašpar, E. Bohúň, J. Hrušovský), o jej hriešnej tvári som v nich našiel len pár, zväčša nepriamych zmienok, hoci štvrť za Rybným námestím ani pre nich nebola žiadna „terra incognita".
Socialistické buldozérovanie pamäti ale spoľahlivo fungovalo aj vo vzťahu k tejto, na pohľad okrajovej téme. Hriešnu Vydricu vrátil do slovenskej literatúry až Ľuboš Jurík vo svojich detektívnych Prípadoch reportéra AZ.
Ľuboš Jurík (1947) vyrástol na Poľnej ulici, neďaleko už neexistujúcej Malej stanice, čo bola súčasť vtedajšej bratislavskej periférie. Veľmi sugestívne a autenticky ju opísal vo svojom knižnom debute Na Poľnej ulici.
V ďalších svojich knihách sa pustil do mapovania iných mestských lokalít a pri odkrývaní genia loci starej Bratislavy v knižkách doputoval až na Podhradie, z ktorého nevynechal ani Vydricu. Takto túto mestskú lokalitu rekonštruuje vo svojich detektívnych príbehoch.
