Každý systematický pokus sústrediť nás v nejakých organizáciách narážal na odpor mladých ľudí. Odpor voči vstupovaniu do formálnych inštitúcií kulminoval nástupom bigbítu, ktorý dokázal ľudí spojiť spontánne a dobrovoľne, bez príkazov zhora.
Bigbítovú éru šesťdesiatych rokov sme ja a moji vrstovníci zažili väčšinou ako študenti. Vyrastal som na rockovej hudbe. Učiteľom mrzol úsmev na perách, keď sa na oslavách Mesiaca československo-sovietskeho priateľstva objavil žiak v tričku s nápisom I like rock and roll.
V škole sa mi veľmi nepáčilo, bol som hyperaktívnym žiakom. Po rozhovore s riaditeľom som si mohol na hodinách aspoň kresliť. Strednú školu som vnímal ako nutné zlo. Jediné, čo ma držalo pri živote, bol rock. Už na základnej škole som založil kapelu, v ktorej som hral na tamburíne a spieval. Pokúšal som sa aj o vlastné texty.
Nikdy sme neboli úspešní, keďže moje texty boli na tie časy dosť provokatívne. Po tom, ako sme sa na školskom večierku predviedli s piesňou, ktorej text vyzýval žiakov k zapáleniu školy, kapela dostala zákaz vystupovať na verejných podujatiach.
Na zážitky zo školy sa jednoducho nedá zabudnúť. Škola pre nás neznamenala len učiť sa, učiť sa, učiť sa (V. I. Lenin). Spojila nás s ľuďmi, ktorých tváre a názory nám neboli cudzie. Vytvorila putá, ktoré scelené spoločne prežitými chvíľami pretrvávajú dodnes. Asociuje v nás smiech, tajomstvá, túžby i prehrešky voči autoritám.
Niekedy sa sám seba pýtam, či by ono zvláštne sprisahanecké priateľstvo fungovalo aj na neutrálnej pôde, bez učiteľov a iných autorít.
Šesťdesiate roky. Obdobie, keď som bol vo veku, v ktorom som si myslel, že najsvetovejšie povolanie je smetiar, najlepšia žuvačka Pedro, najkrajšia žena moja spolužiačka Eva a že keď budem masturbovať, oslepnem. Okolie tieto moje city nebralo do úvahy.
Vo svete zúril súboj medzi atómovými veľmocami a obyčajní ľudia prežívali svoje každodenné, banálne životy. Všetci chodili poctivo do práce (kto nepracoval, bol príživník), niektorí v práci dokonca pracovali. Voľný čas trávili státím a čakaním v radoch na banány, pomaranče, ihly do šijacieho stroja a tí, čo na to mali, aj na autá.
Okrem počúvania bigbítu sa ľudia, najmä tí starší, venovali aj svojim záhradkám a minihaciendám. Keď som ich videl drieť na vlastnom pozemku, napadlo mi, že keby rovnaké výkony podávali aj v práci, už dávno by sme boli v komunizme. Takto sme uviazli, vtedy sa to tak zdalo, natrvalo v socializme, vstupnej bráne do komunizmu.
Pokračovanie nabudúce
