Prístavné venuše nadrealistov
Ďalšieho nadrealistického básnika Ján Raka - ktorého Žáry vo svojich spomienkach s nadrealistickou hyperbolou označil za sexuálny orloj a prisúdil mu i úlohu znalca „krajiny sexuálnych kľúčov" - inšpiroval dotyk s vydrickým svetom k básňam Prístavná venuša a Ďoňďa.
Z rozsiahlejšej Rakovej básne Prístavná venuša uvediem verše: V alkohole ulíc / Kde vädnú čelá žien / Kde kamenné dlaždice podobajú sa rybím očiam / Pozdravujem vás / Všetky venuše / Všetky kvetiny cudzokrajných prístavov / Dym krčiem volá / Vták harmoniky kvíli za rohom / otvára sa lunapár temných sirén / Kým džbány bokov kypiace vínom nevery / Poddajne vinú sa v teplo dlaní / A kvety očí iskria slzami atropínu / Slzami unavených hviezd / Krčma Orión / Tu počuť kúzelnú píšťalu noci / Tu svieti Eros prístavu...
Rakova báseň Ďoňďa je inšpirovaná odaliskou „z mramoru a krvi" a je básnikovou ódou na jej telesné pôvaby: Tvoje boky husle pohodené v tráve / Na ktorých vyhráva požiar súmraku / Na ktorých bubnuje báseň svitania / Tvoje ústa slnka / Tvoje ňadrá ticha / Ňadrá krajiny pred búrkou...
Nadrealisti sa svojou „poéziou nového videnia" a manifestačne sa hlásiac za „vyznávačov kŕčovitej krásy" včlenili do svojho básnického pohľadu na dobovú, „neviditeľnú" Bratislavu aj jej dovtedy v umení prehliadanú hriešnu tvár a urobili ju súčasťou svojej básnickej imaginácie a to v rozsahu a umeleckej podobe, ktorá nemala predchodcov a, žiaľ, (ale to je len môj osobný povzdych) ani nasledovníkov.
