1967 - uskutočnila sa prvá transplantácia srdca. Na trh prichádza nový kuchynský spotrebič - mikrovlnka. Beatles vydali svojho Peppera. Výstava Expo v Montreale. V San Francisku je vyhlásené hnutie hippies.
Prvý československý bítový festival prebehol v pražskej Lucerne, víťazom sa stala skupina Soulmen z Bratislavy. Alžbeta Štrkulová bola zvolená za Dievča 67, neskôr získala šieste miesto na súťaži Miss World v Londýne.
1968 - tento rok sa mi obzvlášť vryl do pamäti. A nielen preto, že 21. augusta 1968 prišli Rusi, ale aj pre obdobie, ktoré tomu predchádzalo. Začalo sa to niekedy v roku 1960, keď vtedajší prezident Novotný, nudný patrón a strašný suchár, prekvapujúco informoval, že už sme v socializme.
Zvláštnou kapitolou bol Novotného vzťah k Slovensku. Slovákom hlboko nedôveroval a na Slovensku sa vždy správal veľmi arogantne. Známe sú udalosti z Martina v jeseni 1967. Hlavný prejav mal predseda Matice slovenskej, ktorého slová sa Novotného veľmi dotkli.
Pri odovzdávaní kópie Pittsburskej dohody na pamiatku sa s neskrývanou zlosťou údajne obrátil k manželke a vyhlásil: „Mařko, jedeme domů!" Slovenskí členovia ústredného výboru KSČ boli urazení. Dubček na jednom z nasledujúcich plenárnych zasadnutí ÚV KSČ vystúpil s kritickým prejavom. Neskôr Dubčeka „slovenská kauza" vyniesla na čelo udalostí roka 1968 a stal sa ich nerozlučným symbolom.
1969 - prvý človek vystúpil na Mesiac. V USA vytvorili experimentálnu počítačovú sieť ARPANET, zárodok dnešného internetu. U nás vyšla kniha Ako používať sčot v praxi. Začiatok normalizácie. Poslední kamaráti odchádzajú do emigrácie. Pani učiteľka nás informovala, že znovu je „súdružka učiteľka".
Obdobie 1960 - 1969 - toto časové vymedzenie nie je náhodné. V roku 1961 nás súdruh prezident Antonín Novotný informoval, že sme vyriešili bytovú otázku a dokončili budovanie socializmu. Niektorých táto informácia poriadne zaskočila... Okrem Halleyho kométy nás neustále ohrozovali imperialisti.
Pre tínedžerov neboli tieto „fakty" vôbec smerodajné. Nezaujímali nás hrdinovia socialistickej práce, o ktorých sa písalo v tlači asi toľko ako dnes o celebritách. Neoslovili nás úspechy sovietskej vedy a techniky, ani výsledky našich roľníkov-družstevníkov. Hľadali sme svojich hrdinov inde.
V škole sme sa učili dejiny, tie jediné pravé dejiny - socialistické. Samí vykorisťovatelia a americkí žobráci a sovietski hrdinovia a stachanovci a Makarenko a ten prírodovedec, ktorý bol podľa našich biológov najskôr génius a potom už nie. Na meno si nespomeniem, ale malo niečo spoločné s čúraním.
Kým slobodný svet začínal tancovať rokenrol, u nás vyrastali drôtené hranice, vymývali sa mozgy a všetko sa plánovalo. Namiesto rokenrolu bolo v pláne vyhrnutie rukávov, buldozérovanie starého a betónovanie nového. Zvukotesne však komunizmus upchať republiku nedokázal. Na uliciach zúril socializmus, ale v dušiach mladých žil bigbít, a to najlepšie mohol vydať len v krátkom období.
Bigbít prenikol všade. Dokonca i do rómskych (vtedy cigánskych) osád. Do nástrojov a aparatúry išli všetky naše mladícke úspory a zárobky. Skúšaniu bola venovaná veľká časť voľného času. A to v atmosfére odporu režimu k tomuto druhu hudby a chabej ponuky nástrojov a vybavenia. Reprodebny sme si vyrábali sami. Najlepšou výplňou boli dámske hygienické vložky.
