Prístavné Venuše nadrealistov
Aj nadrealisti čoskoro objavili Astóriu, no oproti Bohúňovým spodným barovým miestnostiam dávali prednosť jej hornej časti, galérii, „kde medzi boxy filatelistov a literátov vrazili svoj klin ochotné slečny bratislavské...".
Tiež nepohrdli ani menej vznešenými podnikmi, medzi ktoré patril chátrajúci podstaničný Dax, „kaviareň s bachratou azbestovou pecou", ktorý mal neskôr aj proletársky krčmový trakt.
Žárymu aj po odstupe desaťročí, keď písal tu citované spomienky, utkvela z Daxu v pamäti aj „čašníčka frau Gizi i pečivárka Anča, ktorá vedela zdvihnúť k plafónu rovnako nohy ako tácku so zákuskami".
Nadrealisti ako prví objavili a opísali atmosféru „poetických hniezd a zákutí pod Hradom", uličiek lemovaných schodíkmi a zábradliami, po ktorých sa prechádzali a ponúkali „strapaté ženy predajného tela". Aj ony sa stali súčasťou ich neviditeľnej Bratislavy.
Objavili pre svoju básnickú tvorbu i dunajské nábrežie a prístavnú štvrť s loďami „naloženými tabakom a hriechom", lodníkov a ich krčmy a krčmičky so zinkovými nálevnými pultmi a pachom porozlievaného lacného alkoholu. A v nich „lodníci mali v dlaniach hlavy alebo studené prsia ľahkých žien. Oboje ťažké, upracované" (Žáry).
Do svojej poézie nového videnia, ktorú vnímali ako súčasť veľkej ofenzívy proti starému umeniu a svetu, okrem svojho hlavného básnického stanu, kaviarne Rotonda, kde sedávali pri aperitíve promincľovej chuti, zahrnuli i Ulicu starej lampy, úzku, pošmúrnu uličku na Podhradí.
