Nedávno sa v Bratislave začala éra rekonštrukcie. Štadión, most, tunel, Hrad. „Treba to urobiť," hovorilo sa roky. Naliehanie však asi bolo prisilné. V niektorých prípadoch zatlačilo na stavby tak, že skoro celé sa mali zrútiť.
Na Zimnom štadióne O. Nepelu sa vraj takto „obnoví" 80 percent budovy. Teraz je veľká škoda, že nikto nechce rekonštruovať amfiteáter na Búdkovej. Je totiž ideálne pripravený - zbúraný.
Je to podobné, ako by antropológ pri skladaní kostry pravekého človeka väčšinu kostí zahodil. „Je na nich plno prachu, návštevníci múzea by sa dusili," obhajoval by svoj postup.
Dielo by nakoniec urobil z troch zubov. Zákazku by dostal, lebo kosti už predtým prekladal zo škatule do škatule. Iní odborníci by nemali šancu povedať svoj názor. Ešte by sa ukázalo, že mohli mať lepšie nápady.
A dôležitá je aj cena a kto komu zaplatí. U nás sa radšej najskôr oznámi nízka. Zvyšuje sa až postupne, aby to nebol taký šok.
Niekedy však rekonštrukcia pokazí, čo sa dá ako kedysi v PKO. Oprava sa zmení na popravu. Jedinou cestou potom je predať pozemky niekomu, kto budovu zbúra. Nevyhnutná je aj rekonštrukcia svedomia a minulosti. Tých, ktorým sa to nepáči, potom možno v presvedčení o svojej pravde obviniť, že protestovať mali oveľa skôr.
